Nemám veľmi v obľube typické "vojnovky", ktoré majú tendenciu viac brnkať na city a iba sa priživiť na záujme čitateľov než priniesť niečo nové, zaujímavé a hlavne poučiť. Pri knihe Pierko na vode som spočiatku bola na pochybách, no nakoľko sa dej príbehu odohrával krátko po skončení druhej svetovej vojny vo vysídľovacom tábore v Nemecku, tak som si povedala, že toto je o dosť iný pohľad na (po)vojnové obdobie a tak nemám prečo váhať.
Písať hodnotenie knihy, ktorá je jednou z častí série je vždy výzva. Ani nie tak kvôli vyjadreniu pocitov, ale kvôli možnému sklznutiu k spoilovaniu. Preto pri hodnotení Pochovaných kostí - 5. časti série o vyšetrovateľke Josie Quinnovej z pera Lisy Regan budem stručnejšia ako obvykle.
Ak sa v príbehu objaví kombinácia - iná krajina a zachytenie viacerých dekád, tak väčšinou neváham. Mám rada príbehy, kde sa objavuje niečo nové a neznáme z hľadiska kultúry a miestnych zvykov aj kde sa postavy vyvíjajú v čase. Ak je psychológia postáv prešpekulovaná a môžem si porovnať aká bola postava na začiatku a aká na konci príbehu, tak neexistuje, aby som takú knihu prehliadla. A presne to ponúkala novinka od Sarah Winman - Zátišie.
Som knižný snorič a nehanbím sa za to. Pravidelne kutrem na Martinuse, Buxe a hľadám v edičákoch vydavateľstiev, čo nové sa chystá uzrieť svetlo knižného sveta. Inak tomu nebolo ani v prípade vydavateľstva Tatran. Z októbrových noviniek som bola takpovediac v trubke a okrem iných ma zaujala aj kniha V mene kríža od slovenského autora Marcela Kušníra. Tak si ju teraz vezmem na paškál.
Pamelu Anderson si asi nikto nedokázal pár rokov dozadu predstaviť ako spisovateľku. Skôr sa nám spája s jej povestnými poskakujúcimi silikónmi v ikonických červených plavkách v slow motion za zvuku Baywatch znelky, kariérou v Playboyi a búrlivými vzťahmi so zlými chlapcami s registrom prehreškov dlhším než Ľubošove statusy. Vydaním svojej biografie však možno v očiach mnohých odfúkla tento trblietkový opar a zbúrala mýtus ohľadne svojej osoby.
Svet dospeláka nie je vôbec ľahký. Každodenné stresy, uponáhľanosť a povinnosti si na nás vyberajú svoju daň. Preto je fajn, ak nájdeme nástroj, prostredníctvom ktorého sa dokážeme povzniesť a aspoň na istý čas vypnúť. U mňa sú týmto pancierikom od zlého sveta príbehy pre deti. Pri ponuke prečítať si Stratenú veľrybu som teda neváhala. Občas mám pocit, že je vesmír zvláštne nastavený a vie, pretože táto knižka prišla práve v čase, keď som potrebovala vypnúť a oddýchnuť si pri detskej knihe.
Mnohí sa asi trošku začudujú, že u mňa vidia práve túto knihu, keďže som skôr na beletriu. Asi ťažko si ma predstavíte ako za splnu mesiaca zbieram nahá s vílami v lese bylinky a hrám pri tom na tamburínku... To len na odľahčenie, nie na výsmech. Táto knižka ma zaujala hlavne vďaka jej filozofii, ktorej tiež verím - že silu treba hľadať v prírode.
Pri knihe Posledná reštaurácia v Paríži som spočiatku jemne váhala, či jej dať alebo nedať šancu. Necítila som to tak, že mi je v čase, keď sa pomaly, ale isto blíži koniec leta a kedy prichádza depresia z daždivého počasia, skracujúce sa dni a prvé náznaky boľavého hrdielka pomôže práve čítanie tohto žánru. Ako ste si už asi všimli, tak príbehom z obdobia druhej svetovej vojny sa aktuálne celkom vyhýbam. Nešlo len o ťažobu, ktorú tieto príbehy so sebou nesú a častokrát na čitateľa aj cez príbeh prevedú, ale aj o taký pocit častej recyklácie takýchto príbehov. No čosi mi vravelo, že tento príbeh by mohol stáť za to a tak som počúvla intuíciu.
Ak ste už mali tú česť s knihami od Alky Joshy, tak je vám jasné, že sa pri tej ďalšej máte na čo tešiť. Netrpezlivo som čakala a prepletala nôžkami len čo som sa dozvedela, že začiatkom leta vychádza v Tatrane preklad poslednej časti džajpurskej trilógie. A to aj napriek tomu, že mi postava Rádhy, o ktorej mala byť záverečná bodka celej série až tak neprirástla k srdcu.
Príbehov o priateľstve medzi zvieraťom a človekom je mnoho. Priateľstvo so psom, mačkou, tigrom či dokonca kosatkou... No o priateľstve človeka s chobotnicou by ste asi sotva niečo našli. Až doteraz. Shelby van Pelt a jej prvotina Šťastie má osem chápadiel je práve o takomto nezvyčajnom pute a originálnej dvojici.
To, že s hodnotením Srnky prichádzam takmer 4 mesiace po jej dočítaní môže mať viacero príčin. Pre nepopularitu dlhých hodnotení uvediem len 2 a nie 300, aj keď som jukebox na výhovorky 😂 Prvou z nich je možno to, že ma kniha nebavila a tak som sa radšej zahrabala ako pštros a nechcela ísť s pravdou von. Druhá možnosť je tá, že som lenivá lemra a tak som hodnotenie odkladala. Drahý Frankie Kozmon, môžeš odvolať návštevu srdciara, lebo možnosť číslo dva je správna 👀 Na čítanie Srnky som si totiž vybrala ten najnevhodnejší čas - sťahovanie a z tohto cyklu sa ešte stále pomaly vyhrabávam.
Papierový palác je možno kvôli obálke nenápadnou knižkou. No keď sa na ňu pozriete bližšie a dáte šancu minimálne anotácií, tak možno v nej rovnako ako ja uvidíte príbeh, ktorý má potenciál zaujať. O tom, že si túto knihu chcem prečítať nebolo pochýb. Videla som zopár prirovnaní (najmä na českých stránkach), kde si ju viacerí čitatelia aj vďaka tomu, že sa gro príbehu odohráva pri tajomnom rybníku zaradili do kategórie príbehov podobných knihe Kde raky spievajú. Papierový palác je však niečo úplne iné a nenechajte sa pomýliť...
Dlhý čas som sa tvrdohlavo ako kliešť držala pri čítaní len jedného žánru. To sa mi však vypomstilo, lebo som ním neskôr začala byť presýtená. Po beletrii z obdobia 2. svetovej vojny, kriminálkach a trileroch som čerstvo zabrdla aj do príbehov, kde moja racionalita dostáva na frak. No nič sa nebojte, ten dudroš vo mne aj napriek zmene preferencií stále úraduje. Nerobilo mi preto problém siahnuť po Špiritistke - historickej romanci o ducharine.
Máte radi grécku mytológiu? Ak patríte k rovnakým nadšencom ako ja, tak určite ste zachytili aktuálne veľmi čitateľsky obľúbené alternatívne prerozprávanie mýtov, ktoré je narozdiel od ich klasického podania o čosi hĺbavejšie z hľadiska psychológie postáv i prepracovanosti deja. Do tejto kategórie rozhodne patria diela Jennifer Saint, ktorej už v slovenskom preklade vyšla aj kniha Ariadna. Po úspešnom prerozprávaní príbehu krétskej princeznej sa tentokrát zamerala na mykénsku princeznú - Elektru.
Určite to poznáte. Nová kniha, chcete ju čítať a zároveň ju len tak prekladáte z miesta na miesto. Presne toto sa mi stalo pri knihe Ostrov stratených stromov. Čosi ma k nej priťahovalo a zároveň som aj mala obavy, či nebude tématicky ťažšia, čo som teraz ozaj nepotrebovala.
Aj keď bola moja cesta k tejto knihe pomerne opatrná, tak poviem pravdu - pocit, ktorý vo mne po prečítaní zanechala bol taký, aký zažijete len pri málo knihách. Pri čítaní sa to vo mne tiež bilo. Na jednej strane som chcela čo najskôr vedieť, ako tento príbeh dopadne, no na strane druhej som vedela, že akonáhle pretočím poslednú stránku knihy, tak mi za ňou bude smutno... Ak by láska k čítaniu mala hmatateľnú podobu, tak pre mňa by to bola práve táto kniha.
Nie som práve z tých čitateľov, ktorí by mali v obľube motivačnú literatúru. Jej forma mi často evokuje - a teraz to nafúknem viac než pery najznámejších ružičkových neviest také to sektársko-motivačno-spíkrovacie vymývanie mozgu a preto sa jej dosť úspešne vyhýbam. Kniha Nepretrhni sa pre druhých ma však nakoniec zlákala. V období, keď mi ju ponúkli na zrecenzovanie som totiž mala pokrk niektorých ľudí a povedala som si, že nemám čo stratiť, ak do nej nakuknem a možno si v nej nájdem čosi, čo mi pomôže v boji s toxickými zneužívačmi diplomatickejším spôsobom než priamym poslaním do vyústenia gastrokanalizácie.
Rozprávkam málokedy odolám. Hlavne takým, ktoré majú v sebe magickú atmošku, sľubujú dobrodružstvo a hlavne veľa zábavy a neplechu. Klobučníci si ihneď vyslúžili moju pozornosť a nebolo to len zásluhou krásnej obálky a rozkošných ilustrácií vo vnútri knihy. Šípila som, že toto môže byť niečo pekné, milé, rozkošné, pri čom si oddýchnem a trošku "omladnem".
Cordelia Klobučníková je najmladšou členkou cechu klobučníkov. Ani by ste neverili, no ušiť správny klobúk, topánky či rukavičky je hotové majstrovstvo. A to najmä vtedy, ak umne namiešané "ingrediencie" dokážu nositeľa diel remeselníkov povzbudiť, dodať mu odvahu či šarm, privolať lásku alebo dokonca odvrátiť vojnu. Cordelia ešte šiť klobúky nemôže, lebo je na to príliš mladá. Nechtiac by mohla spôsobiť malú katastrofu a premeniť nevinnú pokrývku hlavy na zdroj hádok a sváru. Kráľovstvo je však v ohrození, remeselníci už roky rozhádaní a Cordeliin milovaný ocko sa stratil na mori pri hľadaní veľmi potrebnej ingrediencie pre dokonalý klobúk mieru. Dokáže pilná Tilly spolu s Ťukym zachrániť česť zoskupenia kráľovských cechov, odvrátiť vojnu, nájsť pri tom svojho ocka a urovnať konflikt medzi jednotlivými cechmi, ktorý ich už roky kvári?
Conn Iggulden nastavil už svojou predchádzajúcou knihou Brány do Atén latku veľmi vysoko. Jeho neuveriteľný um a lahodnosť pri skladbe viet ma síce dosť potrápili, no ani druhá časť tejto série pod názvom Ochranca kvalitatívne nezaostávala za tou prvou. Autor nás znova prenesie do antického Grécka, kedy sa zvádzali tie najikonickejšie a naslávnejšie bitky v boji za zrodom demokracie a nového poriadku.
Sériu detských kníh od Rachel Brightovej s jemným naznačením toho poučného vám už asi ani nemusím predstavovať. Iste ste mnohí minimálne zachytili tieto krásne knižky na knižných eshopoch, bookstagramoch či v kníhkupectvách. K predchádzajúcim príbehom sa pridal ďalší - v slovenskom preklade v poradí štvrtý diel o koale Kevinovi - Koala, ktorá môže.
Dvojgeneračné romány majú početnú fanúšikovskú základňu a hoci nie som práve vyhľadávačom romantiky (nebudeme si klamať - tej je tu väčšinou požehnane) v knižnej podobe, tak sa k tejto bublinke čitateľov tiež poslušne hlásim. Od autorky Fiony Valpy som už čítala jej Krajčírkin dar. Škovránkovo tajomstvo ma však anotáciou zaujalo viac. Mala som dobrý čuch alebo som sa nechala obalamutiť kvetnatým popisom a pôvabnou obálkou?
Autorkin štýl mi vyhovoval a ulahodil aj v prípade tejto knihy. Dokázala pekne a doslova ľahúčko popísať nuansy daných období - či už šlo o 40. roky, najtemnejšie obdobie v dejinách ľudstva alebo o čo sa týka spoločenských zmien búrlivé 70. a 80. roky. Pridajte k tomu nádherné, daždivé, chladné, no svojim spôsobom čarovné prostredie škótskej vysočiny, ale aj žiarivý, no často prchavý, pozlátkom poprášený a neľahký život vychádzajúcej divadelnej divy. Myslím, že už len základ príbehu je veľkým magnetom pre čitateľa.
Sama neviem, kam môj výlev povedie. Pôvodne som chcela pridať klasický dlhší a podrobnejší príspevok ako je už u mňa zvykom, no nakoniec od toho upustím - pochopíte prečo. Knihu Bones and all som zaregistrovala predovšetkým hlavne vďaka tomu, že u nás vyšla cca v rovnakom čase ako sa na plátna kín dostala jeho sfilmovaná verzia. Som zástancom postupnosti - najprv kniha, potom film a tak bolo jasné, že aj napriek veľmi lákavému traileru si najprv prečítam knižnú verziu.
Je iba málo autorov, pri ktorých ani nemusím čítať anotáciu ich knižnej novinky. Hoci je to možno občas celkom risk, tak pri Chrisovi Carterovi som ešte nešliapla do 💩. Viem, že preklady jeho kníh vychádzajú u našich susedov rýchlejšie a aktuálne sa chystá ten najnovší - 12. v poradí. My ich teda už asi len ťažko dobehneme, no napriek tomu si myslím, že na dobré sa oplatí čakať. Mnohí si už možno xtýkrát poťukáte po čielku, že som voči Carterovi zaujatá a že musím mať vo svojej izbičke na stene jeho oslintanú podobizeň posiatu srdiečkami, ale sklamem vás - takýto plagátik mám maximálne iba vo svojej predstave a žiadna protekcia sa nekoná 😁 Líškanie, aby som sa stala jednou z postáv Chrisom zjavne nepohlo, vďaka čomu by som asi mala byť urazená na tri šmercy, krivo naňho pozerať a akupunktúrovať ho špendlíkmi, no moje ranené ego vydržalo byť pajedné len po vydanie 6. časti série s Robertom Hunterom. Tentokrát s veľmi sympatickým názvom - Netvor.
Lucindu Rileyovú snáď už čitateľom ani netreba predstavovať. Som rada, že som mala tú česť prečítať si mimo žánru, v ktorom rozvírila literárne vody aj jej jediné knižné "krimidieťa". Záhadné vraždy v internáte som ohodnotila veľmi dobre, nakoľko Lucinda veľmi umne využila pochmúrnu atmosféru daždivého britského polostrova a takú tú prímes elegancie a šarmu typickú práve pre anglické detektívky. Priznávam, že jej Levanduľová záhrada ma až tak nenadchla, hoci práve tá patrí žánrovo k tomu, vďaka čomu sa ako spisovateľka preslávila a stala obľúbenou medzi čitateľmi. Preto som bola zvedavá, či ma Polnočná ruža presvedčí viac.
Už hneď na začiatku mal u mňa príbeh tri veľké plusy - India, anglická šľachta a vojnové roky. Práve vďaka týmto želiezkam v ohni ma príbeh už od úvodných kapitol vtiahol a nevedela som sa od neho odtrhnúť. Lucindin štýl je nevtieravo popisný. A práve to čitateľa, ktorý obľubuje kvetnaté a vyšperkované popisy doby a atmosféry dokonale prenesie tam, kde sa práve príbeh odohráva a bude sa cítiť ako jeden z protagonistov. Pri Levanduľovej záhrade ma trochu sklamala súčasná linka, ktorá výrazne zaostávala za dejovou linkou z minulosti a ktorej tak chýbala iskra. V prípade Polnočnej ruže si však obe linky perfektne sekundovali a vytvorili tak krásny a detailne prepracovaný celok.
Keď som dostala ponuku na výber noviniek na zhodnotenie z vydavateľstva Fortuna Libri tak som váhala nad dvoma titulmi. Zaujala ma Krajčírka z Paríža i Žena s modrou hviezdou. Keďže som však mala veľmi málo voľného času, tak som výber nechala na samotné vydavateľstvo. Nakoniec sa však ku mne nedostala jedna kniha z výberu, ale obe. Svoje hodnotenie Krajčírky z Paríža som sem už pridala a tak prišla na rad aj Žena s modrou hviezdou, s ktorou som strávila prvé dni nového roka.
