Pri knihe Posledná reštaurácia v Paríži som spočiatku jemne váhala, či jej dať alebo nedať šancu. Necítila som to tak, že mi je v čase, keď sa pomaly, ale isto blíži koniec leta a kedy prichádza depresia z daždivého počasia, skracujúce sa dni a prvé náznaky boľavého hrdielka pomôže práve čítanie tohto žánru. Ako ste si už asi všimli, tak príbehom z obdobia druhej svetovej vojny sa aktuálne celkom vyhýbam. Nešlo len o ťažobu, ktorú tieto príbehy so sebou nesú a častokrát na čitateľa aj cez príbeh prevedú, ale aj o taký pocit častej recyklácie takýchto príbehov. No čosi mi vravelo, že tento príbeh by mohol stáť za to a tak som počúvla intuíciu.
