Ako mamutí holub Ernest našiel svoj domov

V každom z nás drieme dieťa. Aj keď údaj v občianskom hovorí niečo iné, tak márne - duša nepozná vek a nemá limity. Hoci mám 30, tak moja domáca knižnica má jednu policu vyhradenú práve na to, čo ma vždy dokáže zohriať pri srdci - rozprávky.  Prostredníctvom nich sa rada vraciam do čias, kedy som nepoznala stres, zhon či problémy - do čias, kedy mi po rozume behali huncútstva, kedy som sa bláznila na ulici, obliekala barbiny, máčala zošit slzami, lebo som nevedela krásne napísať "s" a "z", utekala so susedom pred jaštericami a bez pudu sebazáchovy sa púšťala na bicykli či sánkach z kopca 🙃 Do najkrajšieho obdobia môjho života - keď som bola dieťaťom. Malou, ukecanou copatou Táničkou bez predných zubov v tričku s DiCapriom, s modrinami na kolenách, večne obklopenou mačkami i psíkmi, s magnetofónom, kde fičala Miška Pašteková a s plagátmi Luneticu na stene 😁🙈 (zlaté 90. roky ❤)

Sú detské knihy, ktoré si odkladám. Doslova. Na horšie časy a možno i pre ďalšie generácie. Jednou z nich bola aj kniha Bláznivé dobrodružstvá holuba Ernesta. Našla si ku mne cestu v správnom čase. 

Kráľovná Paríža - príbeh o tienistej stránke módnej ikony Coco Chanel.

❓ Na akú knihu ste sa naposledy veľmi tešili alebo ju dlho zháňali a nakoniec vás sklamala ❓

Hm. Nie som príliš milovníkom biografií respektíve beletrizovaných životopisov, ktoré sú inšpirované skutočnosťou. Kráľovnú Paríža (príbeh o Coco Chanel) by som zaradila práve do tej druhej menovanej skupiny. Autorka - Pamela Binnings Ewen vychádzala z historických prameňov, no pri popise viacerých udalostí i smerovaní deja popustila uzdu svojej fantázií.

Na knihu som sa veľmi tešila a dlho ju zháňala. Bola beznádejne vypredaná prakticky hneď po tom, čo vyšla. Čo mi však prišlo zvláštne bolo to, že som dosiaľ na ňu nenašla žiadne obšírnejšie zhodnotenie. Len zopár kratších. Možno viacerých odradila hrúbka knihy a možno ju začali čítať a odložili, bohvie... Aj ja som mala cca po tretine knihy králičie úmysly, lebo mi odchádzala chuť do čítania a "mordovala"som sa s ňou skoro 3 a pol týždňa. Ale už keď som ju tak krvopotne zháňala, tak som ju chcela prelúskať stoj čo stoj.  

Aj keď ťa život zlomí, nezabúdaj byť človekom. Krásna spoveď Eddieho Jaku nasiaknutá úžasnými myšlienkami o sile ľudskosti

*knihu som mala požičanú z knižnice, preto je na fotke bez prebalu*

Človečina. Týmto jedným slovom by som definovala knihu Najšťastnejší človek na zemi. Skutočných príbehov o holokauste je ozaj veľa. Máloktorá však vo mne zanechala po prečítaní také pocity. Stislo mi srdce, to áno, no zároveň som po jej prečítaní mala taký hrejivý pocit na duši. Nie ťažobu a ani hnev či zlosť. 

Príbeh Eddieho nie je len výpoveďou. Je zároveň aj oslavou života. Jeho druhej šance na život. Ide o obsahovo celkom útlu knižku, no krásnymi myšlienkami a dobrom je doslova nasiaknutá každá jedna stránka. Už v úvodných kapitolách som vedela, že táto knižka sa mi vryje do duše. Navyše je napísaná štýlom, ktorý asi ulahodí každému čitateľovi. Svoj životný príbeh dávkuje postupne, nenútene, bez pátosu, umelého sentimentu a s obrovskou pokorou. 

Mimo kníh. No zároveň o knihách. A ľuďoch...

Nechcem víriť vody bookstagramové ani akokoľvek inak niekoho osočovať či rozdúchavať vášne a otvárať pandorinu skrinku s ďalšími kauzami a drámami. Nie, ani si nelížem vlastné rany či zlomené ego... Alebo možno aj hej, lebo som začala byť na staré kolená urážlivá netýkavka 🤔😀

Pred pár dňami som u seba na stories otvorila tému "Literárny snobizmus". Nijak som tento pojem nechcela škatuľkovať. Zaujímal ma aj iný pohľad na tento "nešvár" a či ste sa už s týmto "pojmom" stretli alebo ako ho chápete. Alebo či ste narazili na echt literárneho snoba. 

Dostala som naozaj zaujímavé odpovede. Viacerí ste tento pojem chápali rovnako ako ja. Iní ste pridali aj rozdielny pohľad. Niektorí ste sa dokonca sami nazvali snobmi (btw. každý z nás je svojim spôsobom snob, ale nie každý je aj rypák). Každopádne si myslím, že sme sa zhodli v tom najpodstatnejšom.

Prídete na to, ktorá z dvoch sestier je tá dobrá a ktorá tá zlá?

❓ Máte súrodencov ❓

Rodinné vzťahy sú občas ako jazda na húsenkovej dráhe. Preto sa ani nečudujem, že sú častým námetom psychologických drám. Autori sa na nich môžu dokonale vyšantiť, pokiaľ nedomrvia psychologickú stránku príbehu a frcnú do deja čosi originálne a neokukané. Prednedávnom som čítala Druhú tvár, ktorá ma doslova prevalcovala. Preto, keď som v edičáku Tatranu videla znova rodinnú psychodrámu - tentokrát Dobrú sestrú, tak som hneď vedela, že toto si musím prečítať.