Nie som veľkým nadšencom kategórie románc a obvykle ich ani nevyhľadávam. Ak sa mi už dostanú do ruky, tak je to obyčajne z troch dôvodov - buď mám obdobie, kedy sa mi žiada naivná romantika a tak po takejto knihe siahnem, lebo jednoducho len potrebujem vypnúť. Druhá možnosť je, že ma zaujme anotácia - či už prostredím, dobou alebo postavou a vtedy neváham. Alebo je to z dôvodu, že sa seknem a z jedného žánru sa nakoniec vykľuje iný. Presne posledná menovaná možnosť je správna - očakávala som totiž, že Krajčírka z Paríža bude hlavne vojnovým príbehom. Do tejto kategórie by som ju však úplne nezaradila aj keď úvod knihy tomu našepkával.
Mnohí čitatelia už s dielami Amora Towlesa mali tú česť. Či už s Pravidlami zdvořilosti alebo s Gentlemanom v Moskve. Ja som zatiaľ nečítala ani jednu z nich. Preto som sa do Lincolnovej diaľnice pustila bez prehnaných očakávaní, hoci ma chválospevy od niektorých knihožrútov s podobným vkusom na knihy po tom, čo si prečítali Gentlemana v Moskve navnadili...
Lisa Regan ide ako píla. Ak sa google nemýli a ja nepotrebujem silnejšie dioptrie a zvýšenie dávky ginka tak tento rok vydala ďalšie 3 knihy. A áno, pokračovala v sérii a ďalej v nich rozvinula príbeh vyšetrovateľky Josie Quinnovej. K informácii či jej séria bude mať viac ako doteraz vydaných 16 častí (u nás zatiaľ vyšli len 3 a štvrtá časť by mala uzrieť svetlo sveta v januári) som sa nedopátrala. Každopádne sa už teším na ďalšie v slovenskom preklade.
Ak ma Miznúce dievčatá a Dievča bez mena nadchli, tak Matkin hrob pomyselne ešte viac zdvihol latku. Aj keď som zo začiatku bola možno trošku skeptická, že načínam ďalšiu krimisériu, keď už moja hlava beztak nezvláda prísun kvánt nových postáv - lebo tona postáv je asi jednou z najdôležitejších ingrediencií a poznávacích znamení kriminálok.
Príbehy z obdobia holokaustu, ktoré sú fiktívne alebo až príliš zromantizované mi veľmi "nerežú". Hlavne posledné roky som prestala čítať všetky novinky, ktoré začali vydavateľstvá chŕliť ako na bežiacom páse. Kniha Les miznúcich hviezd ma však aj napriek tomu, že je to fikcia a že má v sebe prvok, ktorý je mi tiež vzdialený zaujala a neváhala som, keď sa mi naskytla možnosť prečítať si ju.
Ten ďalší prvok, ktorý v knihách z tohto obdobia nemusím je mágia, mystika a veci medzi nebom a zemou. Často mi práve tieto prvky pokazili dojem z dovtedy perfektne vyskladaného príbehu, o ktorom by som možno aj zapochybovala, že je fiktívny. Čuduj sa svete, v tomto prípade mi to však nevadilo. Asi to dávam "za vinu" tej až rozprávkovo-magickej atmosfére, v ktorej sa príbeh nesie už od začiatku. Žiadne šoky sa teda v tomto smere nekonali, lebo som už na začiatku bola pripravená práve na to mystické a čarovné.
Ani sa to nezdá, ale prešiel už rok, čo vo vydavateľstve Tatran vyšla krásna knižka Kam chodia snehoví anjeli. Autorkou je Maggie O´Farrellová, ktorá je známa aj vďaka príbehu o Hamnetovi, ktorý si ukradol nejedno srdce. Anjeli neboli výnimkou. Prišli ku mne práve v preddušičkovom čase a aj vďaka nim som ešte s väčšou láskou spomínala na ľudí, ktorí tu už nie sú, ale bdejú nado mnou... Chlapec, ktorý stratil iskru bol síce o niečom inom, no autorka doňho rovnako vložila dnes veľmi potrebné esencie - nádej, hravosť a lásku ...
Keď som sa spätne pozerala na zoznam svojich prečítaných kníh v tomto roku, tak vojnoviek tam bolo veľmi málo. To je vzhľadom na to, že kedysi to bol žáner, ktorý som čítala asi najviac celkom prekvapivé. Avšak, koncom roka sa tradične zásobujem knihami a pochmúrna atmosféra si vyžiadala aj takéto ťažšie príbehy. A tak som pri ponuke prečítať si Svetlo v okne neváhala.
