Mnohí čitatelia už s dielami Amora Towlesa mali tú česť. Či už s Pravidlami zdvořilosti alebo s Gentlemanom v Moskve. Ja som zatiaľ nečítala ani jednu z nich. Preto som sa do Lincolnovej diaľnice pustila bez prehnaných očakávaní, hoci ma chválospevy od niektorých knihožrútov s podobným vkusom na knihy po tom, čo si prečítali Gentlemana v Moskve navnadili...
Už zo začiatku má príbeh hmatateľný americko-snový vibe príznačný hlavne pre danú dobu - povojnové 50. roky, ktoré sa niesli v duchu nádeje. Presne to pozlátko - v tomto prípade v tom lepšom slova zmysle a snahu dosiahnuť vo svojom živote maximum a splniť si všetky svoje sny a túžby. Towles má veľmi príjemný, rozprávačský štýl, ktorý na čitateľa odbaľuje ako bonboniéru - postupne vám odbalí nový a nový bonbón s inou príchuťou. Čerešničkou na torte sú postavy, ktorým autor venuje priestor postupne, niekedy možno nie práve s chronologickou postupnosťou v čase a priestore. To, aká daná postava je, čo ju poháňa vpred, ako premýšľa a čím si prešla vám naservíruje pomaličky, nenútene, popisne a príbehom. Nevybafne na vás psychológiu postavy a jej fyziognomické znaky. "Potrápi" vám hlavičku a prevedie vás 10 dňovým putovaním po Amerike, kde sa životy 4 chlapcov pretnú, potom na istý čas vzďaľujú a nakoniec na seba znova narážajú ako rozbúrené morské vlny...
Knihu som čítala celkom dlho. Dávkovala som si ju postupne. Nielen kvôli tomu, že ma hlavne prvé dve tretiny príbehu nadchli, ale aj preto, lebo som si na štýl autora miestami musela zvykať. Občas mi jeho štýl vyhovoval, lebo príbehu dovolil pekne a rovnomerne plynúť. Občas mi však vadila vata a niektoré zbytočné vsuvky, ktoré boli do príbehu vložené, no na konci som sa rozuzlenia nedočkala a tak by som ich asi aj v príbehu oželela. Tieto pocity prišli hlavne s poslednou tretinou príbehu, ktorá ma - priznám sa už tak nebavila.
Aby som aspoň jemne načrtla o čom tento príbeh je... Osemnásťročný Emmett sa po odpykaní svojho trestu v nápravnovýchovnom zariadení v Saline za neúmyselné zabitie vracia späť do rodného Morgenu. Po smrti otca mu kvôli dlhom zabavia ich rodinnú farmu. Rozhodne sa pre nový začiatok. Koniec koncov, čo ho tu čaká? Zbalí si teda potrebné veci a spolu so svojim osemročným bratom Billym sa na staručkom Studerbakeri vydávajú na cestu naprieč Amerikou. Ako to už v živote býva, ich cesta nebude priama, ale riadne kľukatá. Na cestu za novým zajtrajškom sa totiž s nimi vydá aj veľmi zvláštna dvojica - Duchess a Woolly, dvaja "uprchlíci" zo Saliny, ktorí sú už od začiatku predzvesťou komplikácií, problémov a nechcených zmien plánu.
Nemám ten pocit, že by niektorý zo štyroch chlapcov vystupoval v tomto príbehu ako hlavná postava, aj keď zo začiatku som mala pocit, že opraty bude v rukách držať Emmett. No každý z chlapcov mal čo povedať a každý bol iný. Asi najnesympatickejšou a rozporuplnou postavou bol pre mňa Duchess. Ten priniesol do príbehu práve zmes problémov a jeho správanie bolo ako na hojdačke. Jeho dočasný spoločník Woolly bol jeho úplným opakom. Pozeral sa na svet inou optikou a to bolo tak zvláštne krásne a zároveň aj smutné... Mojou najobľúbenejšou postavou bol Billy. Malý vševedko, ktorý krásne oživil príbeh a dodal mu čaro detskej nevinnosti a zároveň aj veľmi inteligentný pohľad na rôzne situácie, ktoré by dospelák riešil možno viac zbrklo.
Čo ma však na príbehu trochu vyviedlo z prvotného veľmi, naozaj veľmi pozitívneho oparu spokojnosti bolo nedotiahnutie všetkých - aj keď v tomto prípade vedľajších dejových liniek. Niektoré vedľajšie postavy sa v príbehu objavili, narobili vietor a potom bez stopy zmizli. Obzvlášť ma zaujímalo, čo sa nakoniec stalo s Duchessovým otcom, Ulyssesom, profesorom i Sally. No koniec mi toto rozuzlenie nepriniesol. Chápem, že autor sa viac zameral na Emmetta, Billyho, Woollyho a Duchessa a ostatné postavy mali len dofarbiť príbeh, no napriek tomu mi chýbal ten hrejivý pocit satisfakcie po dočítaní knihy.
Je mi jasné, že sa tu do mňa milovníci tohto príbehu asi pustia a čosi si nájdu. No nemôžem si pomôcť - záver mi extra neulahodil a trochu mi skazil celkový dojem z príbehu. Absencia smerovania príbehov vedľajších postáv tomu tiež nezahrala do kariet. Napriek tomu si však z knihy odnášam dobré pocity a memorujem viaceré pekné myšlienky. Postupný vývoj a "náhľad" do hláv našich štyroch protagonistov, ktorý je asi pre Towlesa, ak som správne pochopila typický sa mi tiež veľmi páčil. Príbeh nebol prvoplánový, ale práve naopak - postupne sa rozvíjal a práve tá rôznorodosť postáv a ich životných ciest, diametrálneho rozdielneho detstva a motivácií mu dodala uveriteľnosť. Hodnotím na 4/5⭐️.
Za knihu v rámci spolupráce ďakujem vydavateľstvu Tatran 👦
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)