Kniha Starec a more príbehov patrila k mojim minuloročným srdcovkám. Len málo kníh dokáže tak milým spôsobom pohladiť dušu. Mala som malinké obavy, či Pekár a vôňa príbehov dokáže priniesť niečo nové a zároveň rovnako pekné a povzbudzujúce. Carsten Henn to však so slovami vie a tak doslova upiekol ďalší krásny príbeh, ktorý zahreje pri srdiečku i povzbudí myseľ.
Príbeh napriek svojmu názvu začína úplne inde. Možno na prvý pohľad diametrálne inom prostredí - no aj tu našiel Henn čosi spoločné. Ocitneme sa na doskách, ktoré znamenajú svet. Svet, ktorý sa však primabaleríne Sofie v jednej sekunde zrútil. Jej kariéru totiž náhle ukončilo zranenie. To však nie je jediné, čo ju trápi. Prichádza aj odcudzenie a manželské problémy. Možno sa niekomu správanie Sofie bude javiť ako povrchné, no čo by ste cítili, ak by sa vám razom zmenil život? Ak by ste už nemohli robiť to, čo vás baví, v čo ste verili, čím ste dýchali, žili, venovali tomu gro času, všetko úsilie, námahu, pot a krv, to, čo vás napĺňalo radosťou, láskou, satisfakciou a hrdosťou? Asi by ste tiež zo začiatku zanevreli na celý svet a iba ťažko hľadali nový dôvod, pre ktorý sa oplatí žiť a pokračovať ďalej. Aj Sofie upadla do letargie a depresie a hoci sa jej manžel Florian snažil, tak Sofiina kôrka bola až príliš tvrdá...
Autor do príbehu primiešal veľa krásnych myšlienok. Tie sa postupne vynárali práve v prostredí malej dedinskej pekárničky, kde už roky pečie chlieb zadumaný a svojský hrdý Talian Giacomo. Spoločnosť mu robí večne namosúrená Elsa, zaspatý psík - jazvečia dáma a samozrejme cesto, ktorému spieva, prihovára sa a ktoré sa pod jeho rukami mení na voňavý chlebík či chrumkavú bagetu. Táto zvláštna trojica "pekárov" sa po čase rozrastie o nového člena - o Sofie, pre ktorú je táto práca zo začiatku len povinnosťou až utrpením.
Príjemným oživením bola Sofiina neter Anouk, pardón Panenka Mária 😀 Z tejto malej neriadenej strelky som od smiechu až plakala a jej etudy ma nesmierne bavili. Autor veľmi taktne načrtol aj iné témy - tu však nebudem konkretizovať, lebo by som vyzradila smerovanie jednej dejovej linky. Tento príbeh bol ozaj ako chlieb - chlieb je život a práve všetky jeho prímesy boli jeho súčasťou. Smútok, strata, rany osudu, ale aj radosť, bezprostrednosť, detská nevinnosť, úprimnosť, láska a nálezy. Asi tou najkrajšou myšlienkou pre mňa ostáva to, ako Giacomo prirovnal ľudí ku chlebu - tvrdá kôrka, mäkká striedka. Aj to krásne pripomenutie o sile lásky a poučenie o tom, že sa o ňu treba vždy starať... Ľudia sú zvláštni - namiesto toho, aby zabojovali, tak sa radšej vzdajú. Lebo je ľahšie vzdať to a odpratať človeka na druhú koľaj - ak už k nemu necítime to, čo sme cítili kedysi dávno. Ignorovať ho, odpudiť ho od seba.... No čo tak dať tomu šancu? Nájsť v tom človeku niečo nové alebo naopak - opäť v ňom nájsť to, čo nás na ňom uchvátilo, zapáliť iskru a znova sa zaľúbiť? Znie to krásne, no koľkí nájdu naozaj odvahu? Práve táto rovina príbehu sa mi veľmi páčila. Veľa vecí ostáva v človeku a nevypudí ich z neho ani čas, no život a skúsenosti sú večným učiteľom a tak sa aj človek mení a kreuje. Neustále.
Táto kniha mi bude veľmi chýbať. Jej čítanie som si vychutnala a úprimne ma dojala. Najmä posledné kapitoly boli tak krásne hrejivé, až som zabudla na to, čo ma ťaží. Zároveň mi to pripomenulo jednu podstatnú vec - a to, že svet a aj my ľudia dokážeme byť milí a dobrí - záleží len na tom, či dovolíme ukázať svetu svoju "striedku" a nemať až tak hrubú "kôrku" 🥰 5/5⭐️
Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Tatran 🍞
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)