Magický príbeh lesného dievčaťa poznačený vojnou, láskou, zradou, ale aj ľudskosťou

Príbehy z obdobia holokaustu, ktoré sú fiktívne alebo až príliš zromantizované mi veľmi "nerežú". Hlavne posledné roky som prestala čítať všetky novinky, ktoré začali vydavateľstvá chŕliť ako na bežiacom páse. Kniha Les miznúcich hviezd ma však aj napriek tomu, že je to fikcia a že má v sebe prvok, ktorý je mi tiež vzdialený zaujala a neváhala som, keď sa mi naskytla možnosť prečítať si ju.

Ten ďalší prvok, ktorý v knihách z tohto obdobia nemusím je mágia, mystika a veci medzi nebom a zemou. Často mi práve tieto prvky pokazili dojem z dovtedy perfektne vyskladaného príbehu, o ktorom by som možno aj zapochybovala, že je fiktívny. Čuduj sa svete, v tomto prípade mi to však nevadilo. Asi to dávam "za vinu" tej až rozprávkovo-magickej atmosfére, v ktorej sa príbeh nesie už od začiatku. Žiadne šoky sa teda v tomto smere nekonali, lebo som už na začiatku bola pripravená práve na to mystické a čarovné. 

Od Kristin Harmel som už čítala Knihu stratených mien. Ak ste s jej štýlom písania už mali skúsenosť, tak asi neostanete sklamaní. Tento príbeh sa mi páčil rovnako. Padajúce listy tomu dodali ešte uveriteľnejšiu atmosféru, takže načasovanie vydania nemohlo byť lepšie.

Autorka gro príbehu situovala do prostredia lesov na pohraničí Bieloruska a Poľska. Veľmi rozporuplnou a tajomnou postavou bola starena Jerusza. Jednej noci ukradne dievčatko bohatej nemeckej rodine a rozhodne sa, že ho vychová v lese. Kompletne tak Jone - ako ju teraz nazýva zmení život. Z berlínskeho vyhriateho bytu sa totiž dostáva do nehostinnej divočiny a učí sa načúvať prírode. Hoci mi postava Jony prišla miestami až príliš super a znalosťami a hlavne schopnosťami mi pripomínala ženskú verziu MacGyvera, tak mi prirástla k srdcu. Izolovanosť od ľudí a fixácia iba na čipernú starenu spôsobila, že Jona nevedela definovať ľudské city a tak aj dôvera či nadväzovanie priateľstiev a vzťahov boli z jej strany zo začiatku veľmi opatrné.

Jona sa o svojom pôvode dozvie až na Jeruszinej smrteľnej posteli a zaumieni si, že svoje schopnosti nenechá len tak uletieť a že bude vykonávať dobro. Hlavne jej čistota bola nádherným pripomenutím toho, že svet ani v tom období nemal núdzu o čisté, nepoškvrnené duše, že ľudskosť nevymrela a že dobro si vždy nájde cestu. I keď občas sú jeho cesty kľukaté a plné prekážok.

V lese sa tak stretáva s prvými utečencami - prevažne Židmi, rozbitými rodinami a partizánmi. To, že vonku zúri vojna je pre ňu tiež niečo nové a nedokáže tomu pochopiť. Prvýkrát sa stáva členkou nejakej komunity a stretáva sa aj s láskou. Iba malú časť príbehu prežíva mimo lesa - tu však nebudem spoilovať. Táto časť mi v príbehu prišla trošku nasilu a veľmi "náhodná".  

Musím uznať, že autorka si ma týmto príbehom získala. Čítala som ho začiatkom jesene a možno aj to spôsobilo, že mi ani romantika a ani mystika v príbehu nepretáčali buľvami. Práve naopak - krásne dotvorili os príbehu a vďaka nim získal taký čarovnejší nádych a predvianočný závan dobroty a nezištnej pomoci. Hoci - pomáhať a byť dobrými by sme mali byť stále. Pre romanticky ladené duše bude Les miznúcich hviezd určite to pravé orechové. 4.5/5*. 

Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Fortuna Libri ❤️