Zlo je všadeprítomné. Hmatateľné i skryté. Potláčané i deštruktívne viditeľné. Keď ma známi i neznámi videli čítať knihu Psychológia masových vrahov, tak len zalamovali rukami... Veď všade je toľko zla, prečo o ňom aj čítaš? Si normálna? Prečo ťa tieto veci fascinujú? No práve preto. Lebo zlo je tu a netreba pred ním zatvárať oči.
Neradím sa práve ku skalným fanúšikom čitateľmi obľúbenej Lucindy Riley, no jej kniha Záhadné vraždy v internáte ma zaujala. Je celkom nevídané, ak autor skáče v žánroch a tak som bola celkom zvedavá, aký bude výsledok tejto zmeny, ak autorka najmä ženských románov presedlá na žáner krimi. I keď táto kniha bola jednou z jej prvých a nedočkala sa už úprav autorky, čo v predslove vysvetlil jej syn Harry Whittaker.
Vďaka knihám sa toto leto aspoň cez písmenká dostanem tam, kde by asi jakživ moja noha nevkročila. Za posledné mesiace je toto hneď druhý príbeh, vďaka ktorému som sa znova ocitla v Indii. V krajine, ktorá je pre mňa priam synonymom akejsi rozorvanosti a rozdielnosti a ktorá bude asi vždy mojou srdcovou záležitosťou.
Jej sestra je mŕtva už pätnásť rokov, keď ju zazrie v televíznych správach. Táto veta z anotácie ma ihneď zaujala a vedela som, že tento príbeh si musím prečítať. Žánrovo bolo pre mňa ťažké túto knihu jednoznačne niekam zaradiť. Príbeh je totiž vystavaný tématicky celkom pestro - ťažšie spoločenské témy súvisiace s problematikou dospievania a formovania osobnosti a množstvo záhad a čriepkov minulosti, ktoré majú tvrdú dohru v prítomnosti.
