Pamelu Anderson si asi nikto nedokázal pár rokov dozadu predstaviť ako spisovateľku. Skôr sa nám spája s jej povestnými poskakujúcimi silikónmi v ikonických červených plavkách v slow motion za zvuku Baywatch znelky, kariérou v Playboyi a búrlivými vzťahmi so zlými chlapcami s registrom prehreškov dlhším než Ľubošove statusy. Vydaním svojej biografie však možno v očiach mnohých odfúkla tento trblietkový opar a zbúrala mýtus ohľadne svojej osoby.
Svet dospeláka nie je vôbec ľahký. Každodenné stresy, uponáhľanosť a povinnosti si na nás vyberajú svoju daň. Preto je fajn, ak nájdeme nástroj, prostredníctvom ktorého sa dokážeme povzniesť a aspoň na istý čas vypnúť. U mňa sú týmto pancierikom od zlého sveta príbehy pre deti. Pri ponuke prečítať si Stratenú veľrybu som teda neváhala. Občas mám pocit, že je vesmír zvláštne nastavený a vie, pretože táto knižka prišla práve v čase, keď som potrebovala vypnúť a oddýchnuť si pri detskej knihe.
Mnohí sa asi trošku začudujú, že u mňa vidia práve túto knihu, keďže som skôr na beletriu. Asi ťažko si ma predstavíte ako za splnu mesiaca zbieram nahá s vílami v lese bylinky a hrám pri tom na tamburínku... To len na odľahčenie, nie na výsmech. Táto knižka ma zaujala hlavne vďaka jej filozofii, ktorej tiež verím - že silu treba hľadať v prírode.
