Mŕtvy z hory Storr - pokračovanie série s vyšetrovateľom Duncanom McAdamom

Detektívky kraľujú v mojom imaginárnom rebríčku obľúbených žánrov. Aj keď moja kapacita hlási stav pred kolapsom, tak sa vždy nechám prekabátiť a nakoniec aj tak siahnem po ďalšej novej krimi sérií. S autorom J. M. Dalglieshom som už skúsenosť mala. Prečítala som jeho standalone triler Sokyňa, ktorý ma však neuchvátil a aj prvý diel zo série Hmlový ostrov s vyšetrovateľom Duncanom McAdamom Mŕtva z ostrova Skye, ktorá v mojom hodnotení obstála o čosi lepšie. Prvé časti sú väčšinou také "rozbehové" a tak som si na výsledný rezultát radšej dala čas a počkala som si na druhý diel s názvom Mŕtvy z hory Storr. 

Spoločenský román o sile žien, láske ku koreňom a túžbe po vzdelaní a spokojnom živote. Biela moruša

Spoločenské romány, kde sa dej príbehu odohráva vo vzdialených a exotických krajinách patria medzi mojich obľúbencov. V poslednom období čoraz viac siaham po knihách, kde sa čo to dozviem najmä o ázijských krajinách a ich pestrej kultúre. Nie je teda prekvapením, že ma v edičáku Grady zaujala práve Biela moruša od Rosy Kwon Easton. 

Tento príbeh bol pre autorku veľmi osobný až priam intímny. Je totiž inšpirovaný skutočným príbehom jej starej matky. Táto rovina príbehu je citeľná. Rovnako aj citlivý popis rôznych foriem lásky - od tej materinskej, sesterskej, mileneckej až po lásku ku koreňom, vlasti a tradíciám. Kórea bola v čase mladosti hlavnej hrdinky príbehu - Mijong pod vplyvom Japonska. Pálčivou témou nebolo len utláčanie práv žien, prílišný tlak na zachovanie tradícií, ktoré by už v modernom svete nemali mať miesto (napr. nútené manželstvo), ale aj segregácia obyvateľstva a mizivé možnosti, čo sa týka vzdelania žien.

S láskou mama - sľubný triler, ale s nevyužitým potenciálom

Pri niektorých trileroch ma zláka meno autora, pri niektorých sľubne vyzerajúca anotácia a potom sú tu také, kde sa nechám odžubať peknou obálkou (aj keď, k vizuálu si ešte niečo povieme 😬🙈). Medzi najčítanejších a najobľúbenejších autorov trilerov u slovenských čitateľov rozhodne patrí Sebastian Fitzek a Freida McFadden. V mojom prípade je to s Fitzekom ako na hojdačke a s Freidom nemám až taký blízky vzťah a skúsenosť, lebo popravde - to, že sa tu objavuje denne mi už trochu lezie hore krkom a dole r*ťou. Každopádne, ak sa objaví nové meno na trilerovom knižnom piesočku, tak automaticky zbystrím pozornosť ako vyhladovaná hyena, čo čaká na naivnú antilopku. 

Urostorky - bizarné zážitky lekára podané s humorom a ľudskosťou

Strach z bielych plášťov prenasleduje asi mnohých z nás. Neviem, ako vy, ale ja sa bojím len tých lekárov, ktorí sa túžia prebíjať cez moje dierky 🤣 V tom okamihu sa totiž zavrú ako nebeská brána pred hriešnikom 😶‍🌫️🙈 Vždy si však hovorím, že nie som meteorit v Armageddone, takže snáď tých pár minút prežijem. Mnohokrát práve preventíva zachraňuje život, lebo včasná diagnostika je základom úspechu a správne nastavenej liečby. Pán doktor Švihra v knihe Urostorky prináša svieži vietor a osvetu a búra mýty týkajúce sa urológie. Chlapi (a nielen chlapi), po tejto knižke by ste určite mali hodiť očkom 😌 Padá omietka - niečo si želaj a stropné kultivácie penicilínu spojme sa, ideme na to 👀

Smradľavučká historická detektívka - Vražda morskej panny

Nájsť dobrú, napínavú a premyslenú historickú kriminálku alebo triler je skoro také náročné ako nájsť nekačku v Ruži pre nevestu. Po škandinávskej sérií 1793-5 som si dala od tohto žánru nútenú pauzu - nič na tento štýl totiž u nás nevychádzalo, ak nerátam sériu od Olivera Pötzscha, ktorá na mňa už škaredo zazerá z poličky. Vražda morskej panny však na polici kvasila o čosi dlhšie a tak som jej konečne dala šancu, nech bidnica nechytí vlka. 

O liečiteľke žijúcej v čase morovej epidémie. Mágia, bylinky a medicína

Téma čarodejníctva, mágie, histórie a medicíny je mi veľmi blízka. Aj keď táto kombinácia je asi dosť podozrivá a zaváňa žabami v pohároch, zakopanými milencami a pomstou, lebo ma v minulosti upálili, tak ja si smelo priznám, že v minulom živote som určite bola bosorka a že som sto pro skončila ako živý špekačik alebo ako hryzatko pre lačné rybky. Potrápila som aj nekamošku AI a tá mi prekvapivo vypľula práve tento výsledok - Taňko bola liečiteľka (aktuálne som skôr toxické zrkad...rýpadlo). Preto ma to asi akosi prirodzene ťahá k týmto témam (a koreňom 😂🤣) a tým pádom som si našla cestu aj k Pápežovej liečiteľke. 

Posledné pomaznanie - úprimná a otvorená spoveď výnimočnej ženy

Veľakrát sa pri prezeraní edičákov nadchnem už na prvý pohľad, no veľakrát aj prehliadnem zaujímavé tituly, lebo buď ma povrchne nezaujme obálka alebo nepoznám autora a tak knihu oblúčikom obídem. Na tú prvú časť vety je tu master card a na tú druhú ľudia, ktorým pri ich recenziách na knihy verím, lebo viem, že píšu od srdca a úprimne. Nie, dnes to už samozrejmé nie je. V mojom prípade bola táto dobrá víla drominickacita.sk, ktorá ma na knižku upozornila 💕

Stačila jedna ukážka a už som bola lapená. Nebola potrebná obálka so zlatým písmom, ani mapka či oriezka, ktorá mi spôsobí vyvrcholenie... ale iba slová, skrz ktoré prišla emócia. Poznáte ten pocit, keď niekoho počúvate/vidíte - či už je to dokument, podcast, neznámy na zastávke alebo ak čítate a máte pocit, že debatíte na vínku s dobrou kamarátkou a že toho človeka poznáte, má hneď vaše sympatie a každá vaša bunka mu venuje maximálnu pozornosť? Presne taký pocit som mala. Aj keď Alicin príbeh (možno z väčšej a možno z menšej časti alebo úplne celý je autobiografický) vôbec nebol ľahký, ale veľmi boľavý, tak autorkin štýl bol ako mäkká perinka. Intímna, hrejivá, chladivá, ak ju otočíte, hľadajúca útočisko i miesto, kam sa iba schovať pred svetom, oddychovať a kde si rozložiť svoje kosti a len tak zízať do stropa. Neviem, či som vôbec niekedy čítala taký príbeh, kde som sa smiala, plakala, fandila a kde som mala pocit, že hrdinka je ozaj HRDINKA. 

Dcéra poľných kvetov - druhá časť od Tessy Collins, ktorá nás zavedie na čarovný Island

Kniha o rodinných drámach, tajomstvách a hľadaní koreňov je pre zvedavé staré knižné vydry must have (za ten anglický výraz si dám po prstoch i keď som vzáááácna 😁). Sériu o dcérach kvetov od Tessy Collins mnohí prirovnávajú k tvorbe Lucindy Riley. Táto séria totiž využíva podobný vzorec ako Lucinda pri jej sérii o siedmych sestrách. 

Ďalšia nádhernosť od Abrahama Verghese. Rez do živého

Abraham Verghese je už druhý rok autorom, s ktorým strieľam šampus na konci roka a pripíjam si s ním na ten nový. Aj Zmluvu s vodou som čítala na prelome rokov a tak som si túto už asi malú tradíciu aj tentokrát zopakovala s Rezom do živého. Exotickú Indiu - krajinu mnohých paradoxov vystriedala drsná africká Etiópia. 

Kniha Rez do živého už v slovenskom preklade vyšla. Ešte v roku 2011 v Ikare. Akési znovuzrodenie autora a zároveň aj jeho popularizáciu však priniesla až jeho u nás druhá vydaná kniha Zmluva s vodou, ktorá si vyslúžila veľmi vysoké hodnotenia od čitateľov. Autora totiž zdobí a výrazne odlišuje jeho znamenitý štýl - veľmi citlivý, osobitý, intímny, nežný, ale zároveň aj drsný. Šperkuje, nebojí sa popisov, hlbších emócií a nebojí sa pomenovať aj tie škaredšie veci či odprezentovať bolestivejšie emócie a neduhy či myšlienky, ktoré by mali ostať nevyslovené. Lahodiace sú aj jeho vtipné vsuvky a poznatky z oblasti medicíny. Navyše sa na hlavných hrdinov svojho príbehu pozerá vždy komplexne - nepopíše vám len istý úsek ich života, ale pekne krásne vás prevedie ich životom od pôrodu až po smrť. Je to ako kronika, denník alebo memoár. A práve tento jeho "rukopis" mi veľmi imponuje, lebo z neho cítim súzvuk. 

Jubilejný 10. stret s Frankiem Kozmonom a jeho sériou s Marekim Wolfom. Líška

Som si vedomá, že z tohto omeškania sa len tak ľahko nevylížem a že mi nebude stačiť ani cisterna medu od včelára ako úplatok pre Frankieho. Ale, vuvuzely všetkých zemí spojte sa, za zvukov fanfár som sa konečne dostala k zhodnoteniu jubilejnej 10. časti zvieratkovej krimisérie od Frankieho Kozmona. 

Nebudeš si pamätať. Staršia fitzekovka, ktorá sa dočkala i filmového spracovania

Ach Fitzek, Fitzek. Náš vzťah je turbulentný a poznačili ho už viaceré veľmi hraničné momenty, pri ktorých som knihu zabuchla, buľvy sa mi otáčali ako vrtuľa na ventilátore alebo som sa chytala za šerdečko a pila čaj z hlohu. Po Dievčati z kalendára som necítila úplnú satisfakciu, lebo koniec bol proste "poplašený"... Ale! Napriek tomu som siahla po poslednom slovenskom preklade jeho knihy. Das Kind - u nás Nebudeš si pamätať. 

Carter po jedenástykrát. Napísané krvou.

Po poslednej prečítanej knihe od Chrisa Cartera som nebola úplne spokojná a mala som isté pindy. Aj keď som sa na ďalšiu časť s Lucienom veľmi tešila, tak som dostala veľmi prekombinovaný koniec a aj veľa pasáží v strede, kde mi chýbal taký ten "starý dobrý Carter". Preto som si od série dala krátku pauzu a do 11. časti som sa nepustila hneď po vydaní a dočítaní Lovu na netvora, ale som si strategicky počkala. 

Huckleberry Finn v novom šate. Legendárny príbeh očami otroka Jima. James od Percevala Everetta

Môj pubertálny mozog nemal počas stredoškolských čias kapacity na väčšinu klasických diel. Ich čaro spoznávam až teraz. Asi to tak malo byť, že sa ku mne dostávajú až v čase, keď im už viac rozumiem a keď sú mi už aj dovtedy veľmi vzdialené témy bližšie. Ich opodstatnenosť v rokoch rebélie a mladíckej nerozvážnosti však kvitujem. Častokrát totiž môžu (mladému) človeku pomôcť pri hľadaní seba, nasmerovaní morálneho kompasu alebo mu pomôžu pochopiť závažné spoločenské témy. Jednou z takých kníh je aj klasika od Marka Twaina - Dobrodružstvá Huckleberryho Finna (a ako prvé Dobrodružstvá Toma Sawyera).

Posledná Lucinda s jej Poslednou ľúbostnou piesňou

Nie som práve ultras fanúšik knižných románc. V tejto forme vo mne sladké myšlienky prebudí asi máločo a tak hladina romantiky ostane asi tak na úrovni romantiky lodnej šrubky či záchodovej dosky. Pri romantických filmoch sa však často rozlievam na kolomaž 😆 Obzvlášť pri teenage romantikách som znova to mladé naivné Tančo, ktorému po rozume behali futbalisti a aj pri telenovelách, ktoré boli kedysi rodinná "sešlost". Mám len zopár autorov, ktorým však verím, že zo mňa neurobia zámotok mumifikovaný v mede a cukrovej vate a Lucinda Riley je jednou z nich, lebo je to v pre mňa prijateľnej a uveriteľnej miere. Z jej standalone románc som čítala všetky - okrem Motýlej izby a Dievčaťa na útese. Ostávala mi už len jedna, ktorá bola zároveň aj jej posledná a ktorá na to mrazivo poukazuje aj vo svojom názve hoci v inom význame. Posledná ľúbostná pieseň. 

Do tretice Yrsa a jej séria Čierny ľad. Tretia časť - Nestrať sa v hlbinách.

Pri severských krimi máte zaručené dve veci - chlad (nielen počasíčkový, ale aj emočný) a drsnosť prostredia, hlavných hrdinov i zločinov. Yrsa však v tomto smere svojich (väčšinou) mužských kolegov a autorský "folklór" trošku preľstila, vytuningovala a vybrala sa svojou cestou. Stavila i svoje posledné gače hlavne na atmosféru a príbehovosť a nielen na vyššie spomenuté atribúty pravej severskej drsňačiny.

Jubilejná 10. časť série od Lisy Regan. Ako sa s Josie popasovala s ďalším zapeklitým prípadom?

S Josie Quinn si už zopár rôčkov dávam tak dvakrát-trikrát do roka veľmi svižné knižné rande. Obyčajne sa u mňa kniha z tejto série ohreje ešte kratšie než prvá snehová nádielka. Inak tomu nebolo ani v prípade desiateho dielu - Smrtiaci nádych. Pustila som sa doň prakticky pár dní po tom, čo mi pristál v packeťáckom zbox chlieviku 😂

Po Unesených Stratené. Ako dopadol ďalší stret s vyšetrovateľkou Van a forenzným analytikom Harrym?

Pilotná časť detektívnej série s vyšetrovateľkou Van Reedovou a forenzným analytikom Harrym Steinbeckom Unesené bola pre mňa jedným z príjemných knižných prekvapení roku 2024. Iba málokedy dám šancu ďalšej novej krimi sérii,  lebo aj moja gebuľa má svoje kapacity. Hoci únosy v kriminálkach ma nudia a nepatria medzi tie motívy, ktoré ma dokážu priklincovať ku knihe, tak som knihe dala šancu a neľutovala som. Mala v sebe totiž také zvláštne "mystické fluidum" a tak som práve toto poznávacie znamenie a výnimočnosť očakávala aj pri pokračovaní tejto série - 2. časti s názvom Stratené. 

Príbeh kráľovnej bohov Héry z pera Jennifer Saint

Hrdinstvo v gréckych bájach bolo obyčajne pripisované hlavne mužom. Ten zabil príšeru, ten preľstil boha, tento bojoval vo vojne a tento zažil úžasné dobrodružstvo na cestách... Svet žien bol v úzadí a ženská stránka veci bola častokrát ignorovaná alebo príliš tichá. V posledných rokoch sa však skrz literatúru tieto mýty "búrajú" a čoraz viac autoriek stavia na inú kartu - nevyzdvihujú hrdinstvo merané veľkosťou svalov a olympijskou disciplínou porovnávania si pipíkov, ale napríklad ženským umom, charizmou alebo citom. Jennifer Saint sa tento krok osvedčil a tak po Ariadne, Elektre a Atalante vyrozpráva aj príbeh Héry. Samozrejme, opäť po svojom.