Je iba málo autorov, pri ktorých ani nemusím čítať anotáciu ich knižnej novinky. Hoci je to možno občas celkom risk, tak pri Chrisovi Carterovi som ešte nešliapla do 💩. Viem, že preklady jeho kníh vychádzajú u našich susedov rýchlejšie a aktuálne sa chystá ten najnovší - 12. v poradí. My ich teda už asi len ťažko dobehneme, no napriek tomu si myslím, že na dobré sa oplatí čakať. Mnohí si už možno xtýkrát poťukáte po čielku, že som voči Carterovi zaujatá a že musím mať vo svojej izbičke na stene jeho oslintanú podobizeň posiatu srdiečkami, ale sklamem vás - takýto plagátik mám maximálne iba vo svojej predstave a žiadna protekcia sa nekoná 😁 Líškanie, aby som sa stala jednou z postáv Chrisom zjavne nepohlo, vďaka čomu by som asi mala byť urazená na tri šmercy, krivo naňho pozerať a akupunktúrovať ho špendlíkmi, no moje ranené ego vydržalo byť pajedné len po vydanie 6. časti série s Robertom Hunterom. Tentokrát s veľmi sympatickým názvom - Netvor.
Lucindu Rileyovú snáď už čitateľom ani netreba predstavovať. Som rada, že som mala tú česť prečítať si mimo žánru, v ktorom rozvírila literárne vody aj jej jediné knižné "krimidieťa". Záhadné vraždy v internáte som ohodnotila veľmi dobre, nakoľko Lucinda veľmi umne využila pochmúrnu atmosféru daždivého britského polostrova a takú tú prímes elegancie a šarmu typickú práve pre anglické detektívky. Priznávam, že jej Levanduľová záhrada ma až tak nenadchla, hoci práve tá patrí žánrovo k tomu, vďaka čomu sa ako spisovateľka preslávila a stala obľúbenou medzi čitateľmi. Preto som bola zvedavá, či ma Polnočná ruža presvedčí viac.
Už hneď na začiatku mal u mňa príbeh tri veľké plusy - India, anglická šľachta a vojnové roky. Práve vďaka týmto želiezkam v ohni ma príbeh už od úvodných kapitol vtiahol a nevedela som sa od neho odtrhnúť. Lucindin štýl je nevtieravo popisný. A práve to čitateľa, ktorý obľubuje kvetnaté a vyšperkované popisy doby a atmosféry dokonale prenesie tam, kde sa práve príbeh odohráva a bude sa cítiť ako jeden z protagonistov. Pri Levanduľovej záhrade ma trochu sklamala súčasná linka, ktorá výrazne zaostávala za dejovou linkou z minulosti a ktorej tak chýbala iskra. V prípade Polnočnej ruže si však obe linky perfektne sekundovali a vytvorili tak krásny a detailne prepracovaný celok.
