Neviditeľné ženy - čo svet prehliada. Avšak...

Tento príspevok je dôkazom toho, že ani pri spolupráci nie vždy trafíte do čierneho. Keďže mám aj v tomto smere právo výberu, tak sa v 99% prípadov vždy trafím správne a vyberiem si knihu, ktorá sa mi aj po prečítaní naozaj páči. Táto kniha je však práve tým 1%.

Keď som si prečítala úryvok a anotáciu, tak som si povedala, že by to mohla byť super kniha a že by som si ju rada prečítala. Zaujímalo ma, aké fakty a údaje autorka predostrie a čo možno ako žena prehliadam. Aj samotná koncepcia a obsah boli pre mňa celkom lákavé a na knihu som sa tešila. A tu to asi aj skončilo... 

S doslovom som sa vytrápila. Bol tak suchý, nudný a nezáživný, že by som asi skôr zjedla ponožku, než by som ho prečítala bez následkov a nonstop zívania. Doslova som sa modlila, aby takto nebola koncipovaná celá kniha. Svetielko nádeje blikalo pri prvých troch kapitolách. Potom to však išlo dolu vodou, svetielko zhaslo a strhla sa lavína... 

Izolovaní do uška - aneb audiokniha tenkrát poprvé. Číta Prěmysl Boublík.

Vyskúšali ste už niekedy audioknihu? Ak nie, čo vás odrádza? Aj ja som bola dlho knižným aromaúchylákom a fixovala som sa len na papierové verzie kníh. Neskôr som však objavila výhody čítačky kníh a môj Pocketbook si odvtedy neviem vynachváliť 😁 Audioknihy boli asi tou poslednou technickou vymoženosťou v knižnom svete, ktorá sa postarala o definitívne pochovanie mojich knižných predsudkov. Dinosaurus Tánička vyskúšal audioknihu tenkrát poprvé... aké boli jeho dojmy? 

Čierne leto - pokračovanie série "Washington Poe".

❔ Máte radi/y knižné série ❔

Netuším z akého dôvodu, no okolo knihy Čierne leto od M. W. Cravena som dlho iba krúžila. Hoci som bola na ňu veľmi zvedavá, tak som na ňu dlhší čas nechala sadať prach. Vybrali ste mi ju ako oddychovku na cestu k rodičom a tak mi robila pár dní spoločnosť. Začítať sa do Čierneho leta mi síce chvíľku trvalo, no zvyšok knihy mi už zobral spánok 😆 Predošlá časť série s vyšetrovateľom sériových vrážd Washingtonom Poeom bola vynikajúca. Predčila ju táto časť alebo autor podliezol povestnú latku? 

Hľuzovky, slávny excentrický a psychopatický šéfkuchár, vražda bez tela, krv ako dôkaz a zmŕtvychvstanie. Už len námet ma prilákal... Ako Pennywise naivné dieťa do kanála (dúfam, že Lenka ocení, že som v recenzii "zneužila" jednu z Pištových postáv) 😆 Síce ma najskôr pár kapitol o hľadaní spôsobov ako zmeniť DNA a neustále sa opakujúce state o prichádzajúcej búrke Wendy trošku rozčuľovali a preklápala som pri nich viečkami, no od čítania ma to neodradilo. Nad obálkou som dlho škúlila a ostrila zrak. Ako inak som tam zas videla úplne niečo iné než vodovodný kohútik s tečúcou krvou. O mojej oftalmologicko-psychopaticko-stihomamovej anomálií už asi viete vďaka špekačke na obálke Nočného lovca 😂 

Triler od protinožcov, ktorý vás zavedie na nesprávnu stopu. Zradný príliv od Jane Harperovej.

Aj napriek mu, že by som u protinožcov nechcela žiť ani náhodou, tak ma príbehy z tohto nehostinného prostredia priťahujú ako magnet. Do krajiny, kde sa to doslova hemží hadmi a rôznou infarktprivodiacou a zadokradohryziacou zubatou háveďou by ma nedostal ani živý boh. Ale knižne sa tam rada teleportujem kedykoľvek. Šak, klobúky mi idú, pri všetkej skromnosti 🤣 

Jane Harperová už pre mňa nie je neznámou autorkou. Jej knihu Stratený muž som čítala už dávnejšie a páčila sa mi. Preto viem obe tieto knihy aj "porovnať". Hoci prostredím, kde sa odohrávajú jednotlivé príbehy sa značne líšia. Zatiaľ čo Stratený muž sa odohráva v pekelnom austrálskom vnútrozemí, kde vás doslova prevalcujú tony horúceho piesku, tak naopak Zradný príliv sa odohráva v Tasmánii, kde vás zas pre zmenu strhne a spláchne divoká vlna a studená voda vám prejde až na kosť. Také austrálske paradoxy, ktorých potenciál si autorka nenechala ujsť. 

Neortodoxná. Príbeh ženy, ktorá preťala svoje chasidské korene.

Otázka čisto pre ženy. Viete si predstaviť, že by ste boli vychovávané v spoločenstve, kde vám zakážu vzdelanie na univerzite, šoférovanie auta a kde vás muži budú brať iba ako nástroj na ukojenie chúťok a na rodenie detí? Presne takýto až chorobný fanatizmus je typický práve pre chasidských Židov - konkrétne satmársku vetvu, ktorá je považovaná za jednu z najuzavretejších náboženských komunít, nad ktorou až donedávna viselo veľa otáznikov. Ich komunita sa sformovala v roku 1905, v USA sa rozšírila po druhej svetovej vojne - najpočetnejšia skupina žije v Brooklyne v časti zvanej Williamsburg. Ich korene siahajú do Maďarska a Rumunska - ako už aj z názvu vyplýva (Satmár alebo Satu Mare je mesto ležiace v dnešnom Rumunsku, blízko maďarských hraníc). Predpokladala by som a istotne to napadne aj mnohým z vás, že ak sa týmto Židom podarilo prežiť holokaust, tak že si slobodu bez akéhokoľvek prenasledovania a hrozby smrti budú po tom všetko užívať... Omyl. Holokaust považovali za trest boží a to za slabú vieru, odvrátenie sa od Boha a ako trest za snahu zapadnúť a vyrovnať sa, prispôsobiť či dokonca predčiť iné národy... 

Deborah Feldmanová išla s kožou na trh. Vyrozprávala svoj životný príbeh o tom, ako vyrastala v tejto komunite. V komunite, kde žena nemala slovo a kde bola vychovávaná ako pojazdný inkubátor a telesná schránka bez názoru a bez práv. Inak ako fanatizmom to nazvať neviem. Bolo pre mňa nepochopiteľné, čo všetko ženy "dobrovoľne nasilu" podstupovali a čoho všetkého sa vzdali. 

Kozmon to jednoducho vie. Ako mi Volavka ukradla srdce a rozplakala ma.

Budem sa znova trápne opakovať, aby sa nezabudlo. Som beznádejne knižne zaláskovaná do Mareka Wolfa a celej Kozmonovej zvieracej krimi série. Asi už vzniká podozrenie, že sa s Frankiem delím o tantiémy 😌😁 Ale... Wolfov "stvoriteľ" si ma tentokrát trošku pohneval. Koňec lásky, fotku vrac. Ste v šoku? Tak čítajte ďalej 🤷‍♀️

Piatu časť série s názvom Červ som čítala ako prvú krátko po tom než vyšla. Až o pár mesiacov na to som dobehla resty a dočítala aj zvyšné časti série pekne po poradí. Preto som sa na Volavku neskutočne tešila a trošku si ju aj šetrila. Ale recenzie iných blogerov ma napli jak strunku a tak som jednoducho musela urobiť čachre machre vo svojom čitateľskom TBR liste a nenápadko ju posunúť vpred ako tetuška na úrade svoju známu v plnej čakárni. 

Čiara života (ne)klame. Ham(l)net ostal navždy živý.

Hamnet ma v edičnom pláne extra nezaujal. Avšak, nechala som sa sa zlákať, keď som si prečítala ako pekne o ňom píše Klaudia z Tatranu. Hamnet si síce prešiel strastiplnou cestou než sa mi konečne dostal do rúk, no nakoniec sa u mňa zabýval a krátko na to prišiel na rad.

Hneď na začiatku som trošku bojovala kým som sa začítala a správne na knihu naladila. Až som bola nešťastná sama zo seba. Taňoslava, jaký si ty barbar nevymáchaný! Moje boje s klasikou sú snáď už asi každému známe. Toto však klasika nie je hoci inšpirácia by tam bola. Upokojoval ma však fakt, že anglická a francúzska klasika sú pre mňa stráviteľnejšie ako klasika ruská. Po prvej "kapitole" však prišiel zvrat. Zvrat v mojom nastavení. Príbeh sa mi začinal pomaličky vrývať pod kožu...