Neortodoxná. Príbeh ženy, ktorá preťala svoje chasidské korene.

Otázka čisto pre ženy. Viete si predstaviť, že by ste boli vychovávané v spoločenstve, kde vám zakážu vzdelanie na univerzite, šoférovanie auta a kde vás muži budú brať iba ako nástroj na ukojenie chúťok a na rodenie detí? Presne takýto až chorobný fanatizmus je typický práve pre chasidských Židov - konkrétne satmársku vetvu, ktorá je považovaná za jednu z najuzavretejších náboženských komunít, nad ktorou až donedávna viselo veľa otáznikov. Ich komunita sa sformovala v roku 1905, v USA sa rozšírila po druhej svetovej vojne - najpočetnejšia skupina žije v Brooklyne v časti zvanej Williamsburg. Ich korene siahajú do Maďarska a Rumunska - ako už aj z názvu vyplýva (Satmár alebo Satu Mare je mesto ležiace v dnešnom Rumunsku, blízko maďarských hraníc). Predpokladala by som a istotne to napadne aj mnohým z vás, že ak sa týmto Židom podarilo prežiť holokaust, tak že si slobodu bez akéhokoľvek prenasledovania a hrozby smrti budú po tom všetko užívať... Omyl. Holokaust považovali za trest boží a to za slabú vieru, odvrátenie sa od Boha a ako trest za snahu zapadnúť a vyrovnať sa, prispôsobiť či dokonca predčiť iné národy... 

Deborah Feldmanová išla s kožou na trh. Vyrozprávala svoj životný príbeh o tom, ako vyrastala v tejto komunite. V komunite, kde žena nemala slovo a kde bola vychovávaná ako pojazdný inkubátor a telesná schránka bez názoru a bez práv. Inak ako fanatizmom to nazvať neviem. Bolo pre mňa nepochopiteľné, čo všetko ženy "dobrovoľne nasilu" podstupovali a čoho všetkého sa vzdali. 

🚫 možno spoiler, radšej vynechajte: Iba kvôli vrtochom svojich mužov si museli oholiť vlasy a nosiť parochne (logika, fakt) a cudne sa obliekať. Nedajbože, aby im spod parochne vytŕčal čo i len vlas. A pozor, musela to byť parochňa s umelými vlasmi, parochňa s ľudskými vlasmi to už bolo rozmaznávanie a hriech. Rovnako nepochopiteľné boli pre mňa kapitoly o nazvem to premene dievčaťa na ženu. Naozaj bolo také ťažké vysvetliť dievčaťu, čo sa bude diať s jej telom, aby nezažila pri prvej menštruácií okrem telesnej nepohody aj šokovú terapiu? Pasáž, ktorá mi dala zabrať asi najviac, tak to bola otázka čistoty - kúpele. Ešte teraz ma striasa. Bufetík kožných chorôb a ponízenie ako bonus. A prečo? Lebo to tak má byť, lebo chlap je čistý nonstop a žena nie... Tlieskam tejto stupidite. Sorry, neviem byť diplomat. 🚫 koniec možno spoilovania 🤷‍♀️

Deborah sa nehanbila predostrieť aj naozaj intímne témy týkajúce sa jej manželského života. Popísala aj svoje neľahké detstvo, kedy okrem údelu života v sekte musela znášať aj krivé pohľady okolia a akýsi pocit nedocenenia a prázdnoty, ktorý ju mátal tak vnútorne. Jej otec bol čudák, pravdepodobne trpel mentálnym postihnutím alebo duševnou poruchou. Jej mama z komunity odišla. Devoireh teda ostala "na krku" svojim starým rodičom a úzkoprsej, povýšeneckej primadone tete Chayde. Po absolvovaní základného štúdia sa na istý čas stala učiteľkou. Potajme čítala a túžila po vzdelaní. A hlavne, po normálnom živote, slobode a pre nás možno úplne bežných veciach. Aj ju však čakalo dohodnuté manželstvo s Elim... A tak vlastne začal jej boj a rebélia i odhodlanie nabrali na intenzite. 

Som dinosaurus, takže Netflix nemám a asi ani netúžim mať. Preto som seriál nevidela a neviem porovnať nakoľko je totožný s knihou. Sama autorka na konci knihy v doslove priznala, že seriál sa vraj od knihy trochu líši. Kniha by mala byť podrobnejšia a viac zameraná na Devoireh. Preto som aj rada, že som siahla po knihe a nepozrela si seriál. A mám taký dojem, že si ho radšej ani nepozriem.

Začiatok knihy bol pre mňa trochu náročnejší, trvalo mi dlhšie, než som sa konečne začítala. Sama som bola prekvapená ako ma neskôr kniha pohltila. Prečítala som ju naozaj rýchlo, zvedavosť ma premohla. Bolo vidieť, že autorka nepostupovala podľa nejakej šablóny či postupnosti, ale písala a vždy našla niečo, od čoho sa dokázala odpichnúť a pokračovať ďalej. Na konci mi však chýbalo akési dovysvetlenie a možno náznak toho, ako žije v súčasnosti. Netuším, či je info, ktoré som našla správne, ale práve o tom sa dočítate v pokračovaní Exodus: A memoir. 

Jednu výčitku si však predsa len neodpustím. Doslova mi vypálilo sietnicu pri slove "kapkejk". Najprv som tuho premýšľala, hm, to asi bude nejaká židovská špecialita, nejaký zaujímavý koláčik. Debilovi Táničke totiť nedošlo, že ide o cupcake... Občas na mňa preklad typicky anglických výrazov pôsobí ako päsť na oko. Síce neviem, aké sú v tomto smere pravidlá v rámci slovenčiny a prekladov a ak to muselo byť, tak OK, mea culpa. Môjmu srdcu však vynechalo zopár úderov 😂

Táto kniha bola pre mňa zvláštna. Nepochopiteľná. Silná. S hĺbkou a neskutočnou dávkou odvahy s odhodením akýchkoľvek zábran. Ešte teraz ma pri pomyslení na niektoré pasáže striasa a sťahuje všetky moje džurky. Som rada, že také niečo nemusím prežívať na vlastnej koži. Až vtedy, keď človek vidí, ako žijú iní - myslím tú horšiu a odvrátenejšiu stránku života, tak až vtedy si mnohé veci a možno i samozrejmosti či malichernosti začne vážiť. V mojom prípade to tak bolo. Neviem si predstaviť, že by som nemohla čítať knihy a ani to, že by som si takto ako to robím tu a teraz nemohla vylievať svoje srdiečko a otravovať vás svojimi elaborátmi. A to iba z jedného prostého dôvodu. Lebo som žena ...

Preklad tejto knihy bol skvelým krokom a som rada, že sa dostal aj k nám. Verím, že nebudem jediná, čo to ocení a čo sa zamyslí nad tým, ako dobre sa máme a možno ani o tom nevieme a nevážime si to. Knihu hodnotím na 5/5*, nakoľko sa ešte o živote Deborah Feldmanovej po jej odchode od chasidov zrejme dočítame aj v pokračovaní a tak je táto chýbajúca pasáž asi logickým krokom, ak si to autorka chcela rozdeliť a možno i viac rozviesť. Snáď sa dočkáme i slovenského prekladu. Bez "kapkejkov" dúfam (iba rýpem, koláčik by som si dala 😁). 

Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Aktuell.