Spev vtákov - emotívny príbeh o strate, láske, ľahostajnosti i ťažkých začiatkoch...

Viete si predstaviť, že by ste vy alebo nejaký váš blízky jedného dňa z ničoho nič zmizli a nik by nejavil záujem zistiť, čo sa vám stalo? Či ste bez slova odišli dobrovoľne alebo či ste zmizli nadobro? Že by ste boli iba schránkou, ktorá zaujíma iných iba dovtedy kým z nej majú osoh a že by to, že ste človek a že máte meno, život, osud, ale aj rodinu, no veľmi ďaleko vôbec nič neznamenalo? To a aj mnohé iné ťažké témy sú nosnými prvkami románu Spev vtákov od Christy Lefteri. 

Autorka v našich končinách nie je neznámou. Nie je to tak dávno, čo si jej kniha Včelár z Aleppa ukradla srdce mnohých čitateľov. I to moje. V Speve vtákov rovnako načrtla neľahké osudy utečencov, ktorí sa po úteku z domoviny ocitajú na ďalšom bojovom poli. V novom "domove", s čistým štítom a často s mizivými šancami na kvalitný život, adekvátnu zdravotnú starostlivosť, pracovné zaradenie i zázemie. Nevľúdnosť i predsudky sú tým, čo ich často vytláča na okraj spoločnosti a čo z nich robí občanov druhej kategórie. Aj oni sú však ľuďmi. Kde berieme istotu, že sa niečo podobné alebo ešte horšie nemôže stať aj nám?

Kliesch-Fitzek po tretie. Prekvapenie sa nekonalo, no sklamanie áno.

Patrím k tým, čo radi ohŕňajú nosom a hrdia sa titulom paňske dzecko a tak Fitzekovi nezhltnem všetko i s navijakom, hoci spočiatku to možno vyzeralo sľubne. Môj vzťaj k jeho knihám je asi ako jazda na húsenkovej dráhe. Raz výskam nabitá endorfínmi a idem sa ošaliť a inokedy zas môj žalúdok tancuje jive a pindá ako chorá vrana alebo naopak upadám do kryospánku a vyhrávam pri tom olympiádu v zívaní. Moje počiatočné nadšenie sem tam postupne vyprchá ako bublinky v odstátej limonáde. Rovnako tomu bolo aj pri sérií Auris, aj keď Fitzekov bol len námet a autorom kníh je Kliesch. No Fitzek a jeho pižmo je asi všadeprítomné.

Spojenie Fitzek (námet) a Kliesch vyzerali spočiatku naozaj veľmi sľubne. Forenzný fonetik a redaktorka krimi podcastov boli dokonalou namotávkou. Aj keď si ako postavy prešli takým vývojom, že som občas tasila ukľudňováky či nástroje profi exorcistu. Aj vedľajšie postavy neostali nič dlžné a najmä Julin mladší brat Elyas si získal moje srdce. Hoci jeho slovníku by asi dinosaurus môjho rangu v reálnom živote už zrejme nerozumel. No jeho mladícka nerozvážnosť, frajerina, absentujúci pud sebazáchovy, gate s pudlom až pri zemskom jadre a aj aplikovaná životná filozofia mámvpi*izmu boli esenciami toho, čo mi istým spôsobom prišlo ako veľmi osviežujúce a zároveň tak krásne protikladné k Jule a Matthiasovi, ktorí boli naopak ako takí starí bardi (nie v zlom). 

Intrigy na pozadí vojny. Zrod demokracie v Atenách. Brány do Atén.

Keď sa ma niekto v okolí opýta, čo čítam a v dlhšom časovom horizonte mu na túto otázku odpoviem zakaždým rovnakým titulom, tak to obyčajne zvádza k tomu, že ma daná kniha nudí a že ju čítam len zo zotrvačnosti. V prípade Brán do Atén som potrebovala viac času, avšak nie kvôli tomu, žeby táto kniha bola zlá. Bola totiž skvelá. Rozpitvem to na drobáčiky, nič sa nebojte 🙃

V prvom rade, forma akou bol príbeh napísaný je celkom náročná na čas a pozornosť. Zosype sa na vás fúrik výrazov, v ktorých sa občas budete topiť ako v hustom mede alebo hľadať sever (v úvodnej časti knihy sú síce vysvetlívky, no mne sa napr. hodnosti a oslovenia dosť plietli). Jazyk diela je doslova spevavý a lahodný a nedá mi, aby som neocenila preklad (Lucia Halová), ktorý musel byť ťažkým orieškom. Ak si však na štýl autora zvyknete, tak sa pripravte na kvalitný a sýty čitateľský zážitok. V mojom prípade zohrávala nemalú úlohu aj psychická únava, ktorá mi nedovolila čítať toľko, koľko by som chcela a potrebovala. Preto som si teda s Bránami do Atén užila čitateľsky dlhšie chvíľky.  

Moje javisko svet. Príbeh herečky Dalmy Spitzerovej.

V poslednom čase som sa vplyvom všetkého zlého, čo sa aktuálne deje a čo určite zasiahlo každého z nás akosi nevedela začítať do kníh z obdobia druhej svetovej vojny. Tajne som dúfala - nie, bola som presvedčená, že niečoho takého sa už nikdy nedožijeme a že zverstvo zvané vojna ostane už len v učebniciach dejepisu... a naveky v pamäti, na očiach, s mnohými výkričnikmi... aby sa už nič také nezopakovalo. Ľudstvo je však nepoučiteľné.

Moje javisko svet nie je tak úplne novinkou. Táto útla kniha vyšla pár mesiacov dozadu a nevzbudila extra rozruch. Sú knihy, ktoré marketing nepotrebujú, lebo každé písmenko v nich je uveriteľné a hmatateľné. V tomto prípade tomu tak bolo. Príbehu života herečky Dalmy Špitzerovej vdýchla literárnu podobu známa spisovateľka Andrea Coddington. A práve to bol veľmi vydarený krok. Stáva sa totiž, že ak sa samotného príbehu zhostia ich protagonisti, tak to nie vždy musí dopadnúť najlepšie kvôli absencii umenia vhodnej skladby slov. Prirovnala by som to k orchestru a dirigentovi. V prípade tejto knihy tvoril orchester a dirigent ucelený celok v dokonalej symbióze a harmónií.