Kliesch-Fitzek po tretie. Prekvapenie sa nekonalo, no sklamanie áno.

Patrím k tým, čo radi ohŕňajú nosom a hrdia sa titulom paňske dzecko a tak Fitzekovi nezhltnem všetko i s navijakom, hoci spočiatku to možno vyzeralo sľubne. Môj vzťaj k jeho knihám je asi ako jazda na húsenkovej dráhe. Raz výskam nabitá endorfínmi a idem sa ošaliť a inokedy zas môj žalúdok tancuje jive a pindá ako chorá vrana alebo naopak upadám do kryospánku a vyhrávam pri tom olympiádu v zívaní. Moje počiatočné nadšenie sem tam postupne vyprchá ako bublinky v odstátej limonáde. Rovnako tomu bolo aj pri sérií Auris, aj keď Fitzekov bol len námet a autorom kníh je Kliesch. No Fitzek a jeho pižmo je asi všadeprítomné.

Spojenie Fitzek (námet) a Kliesch vyzerali spočiatku naozaj veľmi sľubne. Forenzný fonetik a redaktorka krimi podcastov boli dokonalou namotávkou. Aj keď si ako postavy prešli takým vývojom, že som občas tasila ukľudňováky či nástroje profi exorcistu. Aj vedľajšie postavy neostali nič dlžné a najmä Julin mladší brat Elyas si získal moje srdce. Hoci jeho slovníku by asi dinosaurus môjho rangu v reálnom živote už zrejme nerozumel. No jeho mladícka nerozvážnosť, frajerina, absentujúci pud sebazáchovy, gate s pudlom až pri zemskom jadre a aj aplikovaná životná filozofia mámvpi*izmu boli esenciami toho, čo mi istým spôsobom prišlo ako veľmi osviežujúce a zároveň tak krásne protikladné k Jule a Matthiasovi, ktorí boli naopak ako takí starí bardi (nie v zlom). 

Tak teda idem postupne odhaľovať šupku po šupke. Pri úplne prvej časti som priam ochkala od radosti, že Kliesch je upratanejší než Fitzek a nenakazil sa jeho prehnanou snahou šokovať a domotať čitateľa ako špagetku na vidličke. Pri Frekvencii smrti som si hovorila, že ok, zjavne príde niečo oooch v tretej časti a už som na podlahe toho vylešteného mezonetu našla jednu špinavú ponožku. Napriek tomu, že sa wau efekt nekonal, tak som ani túto časť nepochovala a Klieschovi som držala palce a stískala pri tom zadok tak, že by cez neho neprešiel ani ostrúhaný vlas. V Šume smrti však moje nádeje narazili na ľadovec ako Titanic a nadšenie upadlo do zabudnutia ako predvolebné sľuby... 

Hoci nerada, no musím túto časť sprdnúť. Ak totiž pri trileri rozmýšľam nad tým, či mojej práčke už náhodou neskončila životnosť a či z toho zabudnutého dresingu v útrobách chladničky po požití nechytím salmonelu, tak asi niečo nie je v poriadku... Fitzek je síce majster zvratov, no mne táto časť prišla akási... Nudná a nezáživná. Neviem, možno mám už na Fitzeka intoleranciu a hoci nejaké tie odhalenia prišli, tak som sa po nich nekropila svätenou vodou ani moje čakry nehrali oduševnene na bubny jak sfúkaní domorodci. Ani to vraj tutti frutti mega odhalenie na mňa neurobilo extra dojem a nevykotilo ma pritom zo stoličky.

Pri niektorých popisoch, ktoré smerovali k niečomu, čo jedna z postáv raz zažila som dokonca na vyústenie celej záhady prišla o asi 5-6 kapitol skôr než prišlo tadáááá. A teraz neviem, či som len ududraná a hľadala som na príbehu chyby ako na novom nápadníkovi, či si mám podať prihlášku na najbližší odbor kriminálnej polície alebo si otvoriť kočovnú veštiareň. Prisahám, že som aktuálne dobre naladená a že moja nazvime to kritika nie je spôsobená splnom alebo nedoplatkom na elektrike (dúfam). Pri Šume smrti som už mala pocit, že iniciatívu pri smerovaní príbehu sem tam prevzal viac Fitzek a Kliesch sa trocha držal v úzadí. Alebo sa ním občas inšpiroval. Koniec tejto časti mi však nepriniesol extra satisfakciu a navnadenie na štvrtú časť ma akosi nepresvedčilo. Preto aj - priznám sa, premýšľam či po tretej časti s touto sériou definitívne neseknem a nedám si od Fitzeka alebo čohokoľvek, čo nesie jeho meno na čas pôst. Nemám totiž už až takú dôveru v to, že ďalšie časti si u mňa napravia renomé. Veľká škoda, že sa Kliesch nedržal svojho štýlu ako v prvej časti, ktorá bola naozaj skvelá a ktorú som odporúčala kade som chodila. 

Aby som však neostala negatívna, tak v Šume smrti som opäť narazila na zopár zaujímavostí týkajúcich sa nášho sluchu a klamov, ktoré dokážu naše radariky dokonale prekabátiť. Práve tieto drobné vypichnutia a frcky vo forme diétne humorných etudiek trošku oživili príbeh a neprinútili ma ho zaklapnúť a dať mu posledné pomazanie. A samozrejme - nesmiem zabudnúť, obľúbila som si aj Julinho mladšieho brata Elyasa a jeho kamoša Friedricha, ktorých asi jakživ nik v hodnotení nespomenul, no mne sa to teda žiada. 

Viem, naložila som tejto knihe statočne a hanbím sa za to... Hoci teda, musíte uznať, že som sa snažila uhrať to s gráciou. Verím, že keď si toto hodnotenie Fitzek hodí do google prekladača, že sa mi v niektorej jeho knihe autorsky nepomstí a nenechá ma umrieť v nežnom objatí svorky anakond alebo ma nezavrie do komory s nonstop pusteným Despacitom. Šum smrti žiaľ hodnotím ako zatiaľ najslabšiu časť série Auris. Je to len však môj subjektívny pohľad, tak sa nenechajte odradiť jedným frfľošom. 3/5⭐.

Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Tatran.