Viete si predstaviť, že by ste vy alebo nejaký váš blízky jedného dňa z ničoho nič zmizli a nik by nejavil záujem zistiť, čo sa vám stalo? Či ste bez slova odišli dobrovoľne alebo či ste zmizli nadobro? Že by ste boli iba schránkou, ktorá zaujíma iných iba dovtedy kým z nej majú osoh a že by to, že ste človek a že máte meno, život, osud, ale aj rodinu, no veľmi ďaleko vôbec nič neznamenalo? To a aj mnohé iné ťažké témy sú nosnými prvkami románu Spev vtákov od Christy Lefteri.
Autorka v našich končinách nie je neznámou. Nie je to tak dávno, čo si jej kniha Včelár z Aleppa ukradla srdce mnohých čitateľov. I to moje. V Speve vtákov rovnako načrtla neľahké osudy utečencov, ktorí sa po úteku z domoviny ocitajú na ďalšom bojovom poli. V novom "domove", s čistým štítom a často s mizivými šancami na kvalitný život, adekvátnu zdravotnú starostlivosť, pracovné zaradenie i zázemie. Nevľúdnosť i predsudky sú tým, čo ich často vytláča na okraj spoločnosti a čo z nich robí občanov druhej kategórie. Aj oni sú však ľuďmi. Kde berieme istotu, že sa niečo podobné alebo ešte horšie nemôže stať aj nám?
Christy Lefteri síce vo svojej knihe otvorila viacero tém, no každej dala priestor. Podľa môjho názoru každej tak akurát. Nesnažila sa umelo brnkať na city. Pravdu servírovala citlivo, no zároveň aj cielene a až trpko úderne. Pozrela sa aj na nelegálne aktivity - konkrétne pytliactvo sťahovavých vtákov na Cypre, ktoré sa pri migrácií do Afriky stávajú často korisťou zločineckých organizácií lovcov. Medzi najsilnejšie časti knihy však považujem tému materstva i neskutočne dojemné príbehy o strate...
Strata manžela, dieťaťa, sestry, otca... Lefteri neopísala len bolesť z fyzickej straty človeka, ale aj zo straty psychickej. Každá strata si okrem odlúčenia so sebou berie aj niečo iné... Časť našej duše. Práve tej časti, ktorá patrila danému človeku. Tú, kde zanechal stopu. Ostanú nám spomienky, vnemy, no práve tá časť duše odíde a preto strata tak bolí. Až po nej si možno uvedomíme, čo pre nás daný človek znamenal a ako nám chýba. Ako sa mu smiali oči, ako voňalo jeho oblečenie, že si topánky ukladal vždy s milimetrovou presnosťou na to isté miesto, ako vždy na tanieri nechával jeden hlt jedla, ktorý sa už doňho nezmestil, ako si hmkal stále tú istú melódiu, ako vás jeho hlas upokojoval a že jeho náruč bola pre vás domovom, prístavom - miestom, kde ste sa mohli vyplakať i podeliť sa o radosť... Veci, ktoré sme si možno nikdy poriadne neuvedomovali, ktoré nám možno liezli na nervy.... Detaily, drobnosti ktoré nám teraz chýbajú a za ktoré by sme boli ochotní dať všetko, len aby sa prinavrátili. Lebo sa nám viazali práve na toho jedného konkrétneho človeka, jeho tvár, prítomnosť a jeho lásku.
Príbeh Niše je možno jedným z mnohých. Dostal však meno a podobu. Niša pochádzala zo Srí Lanky a na Cypre roky pracovala ako pomocníčka v domácnosti majiteľky optiky Petry. Petra sa rovnako ako Niša stala vdovou veľmi skoro. Ich dcéry nikdy nepoznali svojich otcov. Zomreli mladí a za veľmi smutných okolností. Životy týchto dvoch hrdiniek sa v mnohom podobali, no zároveň sa aj odlišovali. Kvôli tomu, kde sa narodili, boli ich možnosti rozdielne. Zatiaľ čo Nišu okliešťovali mizivé šance na dôstojný život pre ňu, jej matku a dcérku Kumari, tak Petra mala aspoň v tomto smere o trošku viac šťastia. Pre jej dcéru Aliki bola Niša druhou mamou. Petra si dôležitú úlohu v jej živote i živote jej dcéry začala uvedomovať až po tom, čo záhadne zmizla... Kým Niša v skutočnosti bola? Akú rolu zohrával v jej živote Petrin nájomník - tajomný Jannis?
Aj Jannis prispel do príbehu zaujímavou farbičkou. Páčilo sa mi to, ako sa snažil načúvať a ako si postupne uvedomoval, že Niša je tou, ktorá z neho robí lepšieho človeka. Aj tie možno pre niekoho všedné veci poukazovali na to, ako ju miloval a ako sa práve kvôli nej chcel zmeniť a vymaniť z pazúrov života nad priepasťou záhuby... Srdce mi stislo aj pri tom, ako popisoval svoj vzťah s otcom. O tom, ako oči otca stratili iskru po tom, čo sa vrátil z vojny. Ako ho vojna zabila vo vnútri a vzala si to, čím jeho oči žiarili. Doslova - ako zomrel viackrát... Celkovo hodnotím postavy v knihe ako veľmi starostlivo a citlivo vybraté a namixované. Príjemným oživením bola aj Petrina staručká suseda, ktorá sem tam pekne zaperlila a ktorá aj napriek vysokému veku v sebe živila aj kúsok dieťaťa, no zároveň i pochopenie, ochotu a životnú múdrosť.
Nebudem a ani nechcem porovnávať túto knihu s Včelárom z Aleppa. Aj keď by sa mohlo zdať, že sú si tématicky podobné, tak áno sú, no zároveň je tam veľa odlišností a niektorým prvkom sa v Speve vtákov venovala autorka v inej miere. Príbeh bol inšpirovaný skutočným prípadom série zmiznutí zahraničných pomocníčok v domácnosti na Cypre, ktorých nezvestnosť píslušné úrady odignorovali. O tom, ako tento prípad skončil vám asi nemusím ani písať... A ak mám byť úprimná, tak by som ozaj nevedela povedať, ktorá z týchto dvoch kníh si ma viac získala. Zo Spevu vtákov som si možno odniesla niečo navyše, lebo mi hlavná hrdinka bola bližšia už len tým, že bola žena a že som je emócie dokázala lepšie spracovať a pochopiť ich.
Som asi zvláštny čitateľ, ale z niektorých kníh, ktorých hlavné posolstvo možno tkvie v niečom úplne inom si občas ukrojím a nájdem v nej niečo, čo ma zaujme viac a čo si viac získa moju pozornosť. V prípade tejto knihy to bola práve téma straty, pri ktorej mi neskutočne stískalo srdce. Hlavne metafora so sovou či nádherný vzťah Niše a jej manžela, ale aj príliš skorá a bolestivá strata Petrinho manžela... A aj Niša a jej obrovské materinské srdce, ktoré dokázalo poňať nielen jej dcéru Kumari, ale aj Petrinu dcéru Aliky. Život s vlastnou dcérou obetovala pre jej vzdelanie a šancu na lepší život a zároveň s touto stratou prišla aj Aliki - tá sa stala jej druhou dcérou a možno jej tým ľahšie dokázala prežiť odlúčenie od vlastnej dcéry a preniesť sa cez výčitky svedomie kvôli tomu, že Kumari musela opustiť. Na konci knihy mi bolo nesmierne ľúto, že skončila... Dopriala by som jej krásnu bodku... Vrelo odporúčam! Naozaj silná kniha s množstvom silných momentov, plná emócií a aj s obrovským výkričnikom, aby sme prestali byť ľahostajnými... 5/5* je málo... 💔
Za knihu v rámci spolupráce krásne ďakujem vydavateľstvu Tatran 🌞📚
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)