Moje javisko svet. Príbeh herečky Dalmy Spitzerovej.

V poslednom čase som sa vplyvom všetkého zlého, čo sa aktuálne deje a čo určite zasiahlo každého z nás akosi nevedela začítať do kníh z obdobia druhej svetovej vojny. Tajne som dúfala - nie, bola som presvedčená, že niečoho takého sa už nikdy nedožijeme a že zverstvo zvané vojna ostane už len v učebniciach dejepisu... a naveky v pamäti, na očiach, s mnohými výkričnikmi... aby sa už nič také nezopakovalo. Ľudstvo je však nepoučiteľné.

Moje javisko svet nie je tak úplne novinkou. Táto útla kniha vyšla pár mesiacov dozadu a nevzbudila extra rozruch. Sú knihy, ktoré marketing nepotrebujú, lebo každé písmenko v nich je uveriteľné a hmatateľné. V tomto prípade tomu tak bolo. Príbehu života herečky Dalmy Špitzerovej vdýchla literárnu podobu známa spisovateľka Andrea Coddington. A práve to bol veľmi vydarený krok. Stáva sa totiž, že ak sa samotného príbehu zhostia ich protagonisti, tak to nie vždy musí dopadnúť najlepšie kvôli absencii umenia vhodnej skladby slov. Prirovnala by som to k orchestru a dirigentovi. V prípade tejto knihy tvoril orchester a dirigent ucelený celok v dokonalej symbióze a harmónií. 

Príbeh sa skladá celkovo z 20 kapitol. Nejde len o suchý príbeh denníkového typu. Rozprávanie je logicky doplnené aj reáliami z tej konkrétnej doby, čo ešte viac umocňuje predstavivosť a dodáva príbehu autenticitu. A aj ľudský rozmer. Jednotlivé kapitoly sú často predelené aj vsuvkami z prítomnosti, keď pani Špitzerová rozprávala svoj životný príbeh autorke jej biografie. Pani Dalma sa nezamerala len na hrôzy vojny i komunistického režimu a netúžila po ľútosti a už vôbec sa nesnažila čitateľa šokovať mučivými popismi násilia páchanom na ľuďoch. Niektoré udalosti nechala nevypovedané a tým svojim spôsobom ešte viac, avšak s citom a empaticky vykreslila, čo vojna napáchala na bežnom obyvateľstve a ako v iných odhalila to, čo sa skrýva v ich samom jadre. Práve týmto získal príbeh akýsi punc elegancie a údernosť. Nedegradovala ho tak do roviny šokujúcich príbehov, ktoré majú čitateľa úplne emočne rozložiť, ale naopak s citom upozorniť a naučiť ho načúvať a porozumieť iným.

Vždy obdivujem to, ako mnohí preživší popisujú svoje vzťahy s najbližšími. Ako spomínajú na to, čo im rodičia vštepovali a aké mali vzťahy so súrodencami. Aj v knihe od pána Jakua ma zahriali pri srdci nádherné myšlienky o ľudskosti, láske k blížnemu, sile priateľstve, nezlomnosti, dôvere, ktorých nositeľom bol jeho otec a ktoré mu už odmalička pripomínal a ktoré teda pán Edu bral ako samozrejmé... Tieto prvky výchovy, ak to tak smiem nazvať jej boli vštepované rodičmi a nezanedbateľne sa podpísali pod to, akým človekom bola. Pani Dalma tiež huncútsky a s takým ženským dôvtipom a eleganciou jej vlastnou popísala aj svoj vzťah s manželom Jurajom. Mnohokrát som sa nad tým pousmiala, lebo ich vzťah bol zvláštnym spôsobom hlboký. Rozumeli si bez slov či prehnaných gest. Sila ich vzťahu tkvela v dôvere a láske, ktorá nepotrebovala byť na očiach, lebo základ mala inde. V srdci, poznaní toho druhého a v akomsi druhu duševnej telepatie. A tiež vo vedomí toho, čo obaja prežili a s akými démonmi minulosti museli zápasiť. 

Čo ma tiež potešilo bol záver príbehu, kde pani Špitzerová viac rozvinula svoju lásku k divadlu a úskalia jej hereckej kariéry. Poukázala na to, ako sa z osloboditeľa stal uzurpátor a že koncom druhej svetovej vojny antisemitizmus či nenávisť nevymizli. Práve naopak. Ani po roku 1945 to pani Dalma nemala vôbec ľahké. Jeden režim vystriedal iný. Kádrovanie, donášanie, odpočúvanie, nulová sloboda slova... 

V mnohých prípadoch nastal i po vojne druhý boj... Návrat do života, vyrovnanie sa s minulosťou. Nič ľahké. Som rada, že sa konečne v mnohých príbehoch z tohto obdobia začali popisovať i tieto úskalia života krátko po skončení vojny. Nechcem a ani nebudem tento príbeh hviezdičkovať. Myslím, že je z mojich slov zrejmé, že ma príbeh pani Špitzerovej zaujal a dotkol sa ma. Veľmi mi sadol aj štýl autorky Andrey Coddington. Príbeh odsýpal, netlačil umelo na city, no zároveň vedel mňa ako čitateľa vtiahnuť do deja i zapnúť centrum empatie. Nie ľútosti a zdesenia. Zanechať odkaz, myšlienku, ponaučenie....