Nie som veľkým nadšencom kategórie románc a obvykle ich ani nevyhľadávam. Ak sa mi už dostanú do ruky, tak je to obyčajne z troch dôvodov - buď mám obdobie, kedy sa mi žiada naivná romantika a tak po takejto knihe siahnem, lebo jednoducho len potrebujem vypnúť. Druhá možnosť je, že ma zaujme anotácia - či už prostredím, dobou alebo postavou a vtedy neváham. Alebo je to z dôvodu, že sa seknem a z jedného žánru sa nakoniec vykľuje iný. Presne posledná menovaná možnosť je správna - očakávala som totiž, že Krajčírka z Paríža bude hlavne vojnovým príbehom. Do tejto kategórie by som ju však úplne nezaradila aj keď úvod knihy tomu našepkával.
Mnohí čitatelia už s dielami Amora Towlesa mali tú česť. Či už s Pravidlami zdvořilosti alebo s Gentlemanom v Moskve. Ja som zatiaľ nečítala ani jednu z nich. Preto som sa do Lincolnovej diaľnice pustila bez prehnaných očakávaní, hoci ma chválospevy od niektorých knihožrútov s podobným vkusom na knihy po tom, čo si prečítali Gentlemana v Moskve navnadili...
Lisa Regan ide ako píla. Ak sa google nemýli a ja nepotrebujem silnejšie dioptrie a zvýšenie dávky ginka tak tento rok vydala ďalšie 3 knihy. A áno, pokračovala v sérii a ďalej v nich rozvinula príbeh vyšetrovateľky Josie Quinnovej. K informácii či jej séria bude mať viac ako doteraz vydaných 16 častí (u nás zatiaľ vyšli len 3 a štvrtá časť by mala uzrieť svetlo sveta v januári) som sa nedopátrala. Každopádne sa už teším na ďalšie v slovenskom preklade.
Ak ma Miznúce dievčatá a Dievča bez mena nadchli, tak Matkin hrob pomyselne ešte viac zdvihol latku. Aj keď som zo začiatku bola možno trošku skeptická, že načínam ďalšiu krimisériu, keď už moja hlava beztak nezvláda prísun kvánt nových postáv - lebo tona postáv je asi jednou z najdôležitejších ingrediencií a poznávacích znamení kriminálok.
Príbehy z obdobia holokaustu, ktoré sú fiktívne alebo až príliš zromantizované mi veľmi "nerežú". Hlavne posledné roky som prestala čítať všetky novinky, ktoré začali vydavateľstvá chŕliť ako na bežiacom páse. Kniha Les miznúcich hviezd ma však aj napriek tomu, že je to fikcia a že má v sebe prvok, ktorý je mi tiež vzdialený zaujala a neváhala som, keď sa mi naskytla možnosť prečítať si ju.
Ten ďalší prvok, ktorý v knihách z tohto obdobia nemusím je mágia, mystika a veci medzi nebom a zemou. Často mi práve tieto prvky pokazili dojem z dovtedy perfektne vyskladaného príbehu, o ktorom by som možno aj zapochybovala, že je fiktívny. Čuduj sa svete, v tomto prípade mi to však nevadilo. Asi to dávam "za vinu" tej až rozprávkovo-magickej atmosfére, v ktorej sa príbeh nesie už od začiatku. Žiadne šoky sa teda v tomto smere nekonali, lebo som už na začiatku bola pripravená práve na to mystické a čarovné.
Ani sa to nezdá, ale prešiel už rok, čo vo vydavateľstve Tatran vyšla krásna knižka Kam chodia snehoví anjeli. Autorkou je Maggie O´Farrellová, ktorá je známa aj vďaka príbehu o Hamnetovi, ktorý si ukradol nejedno srdce. Anjeli neboli výnimkou. Prišli ku mne práve v preddušičkovom čase a aj vďaka nim som ešte s väčšou láskou spomínala na ľudí, ktorí tu už nie sú, ale bdejú nado mnou... Chlapec, ktorý stratil iskru bol síce o niečom inom, no autorka doňho rovnako vložila dnes veľmi potrebné esencie - nádej, hravosť a lásku ...
Keď som sa spätne pozerala na zoznam svojich prečítaných kníh v tomto roku, tak vojnoviek tam bolo veľmi málo. To je vzhľadom na to, že kedysi to bol žáner, ktorý som čítala asi najviac celkom prekvapivé. Avšak, koncom roka sa tradične zásobujem knihami a pochmúrna atmosféra si vyžiadala aj takéto ťažšie príbehy. A tak som pri ponuke prečítať si Svetlo v okne neváhala.
Asi som sa s tým ešte nepriznala, no keď som videla medzi novinkami ešte viac ako rok dozadu prvú časť trilógie o Floriovcoch bola som zvedavá, no zároveň aj trošku skeptická. Kniha ma na jednej strane lákala, pretože milujem atmosféru tej doby v knihách i vo filmoch, no mierne obavy vo mne vyvolala práve nosná linka - podnikateľský život a fakt, že šlo o ságu, kde príbeh má aj práve tú osobnú a niekedy až intímnu rovinu. Spojiť tieto dva elementy mi prišlo ako náročná úloha, no po dočítaní poslednej časti o Floriovcoch musím uznať, že moje obavy boli zbytočné...
.jpg)
Tento rok sa moje túlavé topánky obmedzili len na virtuálne cestovanie prostredníctvom knižných príbehov odohrávajúcich sa v rôznych zákutiach sveta. Aj vďaka Lucy Foley som tak mohla aspoň na chvíľu nasať atmosféru metropoly lásky - Paríža. Až na jeden zádrheľ - žiadna romantika sa nekonala. Tu to smrdelo únosom, eventuálne vraždou a hlavne - problémami...
Prvotina autorky - Zoznam hostí je už na policiach kníhkupectiev nejaký ten piatoček. Mne sa táto zvláštne koncipovaná krimi páčila. Aj keď ma spočiatku koncept akejsi retrospektívy očami viacerých postáv pri mojej pamäti à la rybka Dory skôr desila než lákala, tak som si ňou nakoniec potykala. Rovnako ma odrovnala aj skvelá, desivá atmosféra na ostrove hrôzy, kde sa jedna svadba zmenila na tragédiu... Preto som bola veľmi zvedavá, či Foley ostane verná svojej šablónke, kde chaos nie je tak úplne chaosom a kde sa skladačka niečoho, čo smrdí kriminálom skladá postupne - dielik po dieliku.
Kniha Chyžná neušla mojej pozornosti a medzi novinkami ma okamžite zaujala. Zaujala ma predovšetkým inakosť - príbeh sľuboval skôr milú detektívku zameranú na hlavnú postavu a jej iný pohľad na svet než litre krvi a telá s vykúkajúcimi orgánmi. Pre istotu som nemala veľké oči, očakávala som len zmenu po všetkých tých krvákoch a tešila som sa na Molly a príbeh z prostredia hotela, ktorý dýchal luxusom a v ktorom zjavne niečo nebolo s kostolným poriadkom.
Zlo je všadeprítomné. Hmatateľné i skryté. Potláčané i deštruktívne viditeľné. Keď ma známi i neznámi videli čítať knihu Psychológia masových vrahov, tak len zalamovali rukami... Veď všade je toľko zla, prečo o ňom aj čítaš? Si normálna? Prečo ťa tieto veci fascinujú? No práve preto. Lebo zlo je tu a netreba pred ním zatvárať oči.
Neradím sa práve ku skalným fanúšikom čitateľmi obľúbenej Lucindy Riley, no jej kniha Záhadné vraždy v internáte ma zaujala. Je celkom nevídané, ak autor skáče v žánroch a tak som bola celkom zvedavá, aký bude výsledok tejto zmeny, ak autorka najmä ženských románov presedlá na žáner krimi. I keď táto kniha bola jednou z jej prvých a nedočkala sa už úprav autorky, čo v predslove vysvetlil jej syn Harry Whittaker.
Vďaka knihám sa toto leto aspoň cez písmenká dostanem tam, kde by asi jakživ moja noha nevkročila. Za posledné mesiace je toto hneď druhý príbeh, vďaka ktorému som sa znova ocitla v Indii. V krajine, ktorá je pre mňa priam synonymom akejsi rozorvanosti a rozdielnosti a ktorá bude asi vždy mojou srdcovou záležitosťou.
Jej sestra je mŕtva už pätnásť rokov, keď ju zazrie v televíznych správach. Táto veta z anotácie ma ihneď zaujala a vedela som, že tento príbeh si musím prečítať. Žánrovo bolo pre mňa ťažké túto knihu jednoznačne niekam zaradiť. Príbeh je totiž vystavaný tématicky celkom pestro - ťažšie spoločenské témy súvisiace s problematikou dospievania a formovania osobnosti a množstvo záhad a čriepkov minulosti, ktoré majú tvrdú dohru v prítomnosti.
Nemám veľmi v láske, ak niekto porovnáva štýl jedného autora k inému. Síce je to dobrý odrazový mostík pri ďalšom výbere a dá to šancu novému, dosiaľ neznámemu autorovi, ak ste nad ním zvažovali a štýlovo by vám mohol sedieť. No na strane druhej to trochu nabúrava jeho jedinečnosť. Riešite aj vy takéto dilemy či vám prirovanie autora k inému pri rozhodovaní skôr pomôže? Narážam na to preto, lebo knihu Ženy zo zámku Lafayette prirovanávajú mnohí k štýlu Lucindy Riley. Ja to žiaľ posúdiť neviem, keďže som od nej čítala iba Levanduľovú záhradu, ktorá si moje srdce úplne nezískala. No táto kniha si ma získala bez ohľadu na to, kam by som ju štýlovo zaradila...
Nezľaknite sa hrúbky knihy. Aj napriek tomu, že to možno zvádza k tomu, že pôjde o romantiku s kopou balastu a klišé, tak nakoniec možno aj vy - rovnako ako ja uznáte, že autorka našla tú správnu mieru, aby to neprepískla. A priznávam, že aj keď z romantiky v knihách pociťujem skôr žalúdočné vlnobitie a rotáciu viečok, tak na konci jedného príbehu som sedela splakaná na podlahe...
Je mnoho kníh, ktoré ma v edičákoch hneď upútajú, no keď ich potom reálne mám na polici, tak okolo nich chodím po špičkách. Dieťa vojny bola knihou z tejto kategórie. Trochu som sa bála, či sa nezaradí k jednej z mnohých - z hľadiska uchopenia témy. Anotáciu som prebehla očami a to isté radím aj vám, keďže nie je práve šťastne "riešená" a veľa toho prezradí...
Tento príbeh nebol tak úplne vojnovým. Aspoň ja som z neho nemala taký pocit. Vojna síce bola pôvodcom všetkého smutného, čo sa udeje, no autorka sa nesnažila tlačiť na pílu a emočne čitateľa rozobrať do poslednej šrubky a vhodiť ho do víru depresie v každom odtieni šedej. Nepopísala surovo hrôzy vojny na tele i duši a nesnažila sa príbeh vytunovať nechutnosťami a krvavými scénami. Stavila na dôsledky a na inú rovinu príbehu. Na lásku matky a na neopätovanú lásku. Navyše gro príbehu zasadila do medzivojnového obdobia a do exotiky - do ďalekej a nespútanej Indie.
Pomerne dlhé obdobie som starostlivo dodržiavala "pôst" od príbehov z obdobia druhej svetovej vojny. Nielen kvôli aktuálnej situácií vo svete, ale tak celkovo z únavy a aj sklamania z toho, kam ako spoločnosť spejeme. A ako nič a nikto nepohne s tým, ak si ktosi vezme do hlavy svoju pravdu a opantá ho moc... Kniha Sarah a jej kľúč sľubovala dojímavý príbeh podobný Tetovačovi z Auschwitzu. Aj napriek tomu, že toto prirovnanie ma skôr odradilo pretože k autorke Tetovača pociťujem averziu a nehodlám jej dať už šancu na reparát a nápravu renomé, tak som po tejto knihe siahla. Urobila som dobre?
Dobrá kamoška je tá, ktorá ti po tom, čo sa priznáš, že si niekoho zabila povie: "Kam ho zakopeme?" Táto fráza a akože pokus o vtip z čias, keď ešte žili dinosaury a Cher nemala ani jednu plastiku, však v prípade trileru Nikdy sme tu neboli naberá veľmi kypré kontúry a stiahne vaše temné zákutia iba tak na škáročku, cez ktorú neprejde ani zastrúhaný vlas.
Na začiatku príbehu len tušíte a nechápete. Dve dlhoročné kamarátky Kristen a Emily si užívajú dovolenku v Čile a oddávajú sa bujarému nočnému životu. Drinčíky s dáždničkami, kradmé pohľady pofidérneho barmana a lepkavé paprče odvážnejších v alkohole naložených chlípnikov bažiacich po príležitostnom vrze vystrieda ešte nepríjemnejší pocit a mrazivá realita. Objaví sa ďalšia trhlinka, ktorá medzi tieto dve ženy a kamky na život a na smrť zasadí semienko nedôvery, strach a ťaživý mrak podozrení. Telo, ktorého sa treba zbaviť...
Súčasná ponuka kníh pre detského čitateľa je skutočne bohatá témami i a pestrá vďaka dychberúcim ilustráciám. Občas aj moje oko zabrdne a kroky ma ako zhypnotizovanú dovedú do sekcie detských kníh i keď som už stará vydra a deti nemám. No detskú dušu áno. A aj to bol jeden z dôvodov, prečo ma knižka Veľryba, čo chcela viac ihneď zaujala, keď som ju zbadala v edičnom pláne vydavateľstva Tatran.
Lucinda Riley patrí medzi zvučné mená hlavne v bookstagramovej komunite. Jej séria Sedem sestier je čitateľsky veľmi obľúbená a zakempovala sa v nejednej domácej knižnici. Až doteraz som bola asi jedna z mála Lucindounepobozkaných. Svoje čitateľské renomé som si napravila prečítaním jednej z prvých kníh, ktoré napísala, no ktorá vyšla v slovenskom preklade až teraz. Ocitla som sa v Levanduľovej záhrade.
Hoci som romantická duša s hlavou v oblakoch a riťou usadenou na koňovi môjho neexistujúceho milého, tak romantické knihy nemusím. Buľvy mi z nich totiž rotujú jak vrtule a cukor vystreľuje až k nebeským bránam. Moje zlomené šerco však občas zaštrajkuje a vyhisákuje si kúsok z červenej knižnice. V prípade Lucindy Riley som bola tak trochu naspeedovaná a mala som vysoké očakávania. Priznávam, že na zadok som nespadla, no na strane druhej som neronila krokodíle slzy plné sklamania.
Pokračovanie rodinnej ságy Floriovcov bolo pre mňa jedným z knižných highlightov posledných mesiacov. Začiatok roka je pravidelne pomerne chudobný na nové tituly, no knižná jar nám tentokrát ponúkla celkom pestrý výber. Ak máte radi históriu, rodinné drámy, intrigy, tajomstvá a Taliansko, tak ságu o Floriovcoch určite nevynechajte.
Viete si predstaviť, že by ste vy alebo nejaký váš blízky jedného dňa z ničoho nič zmizli a nik by nejavil záujem zistiť, čo sa vám stalo? Či ste bez slova odišli dobrovoľne alebo či ste zmizli nadobro? Že by ste boli iba schránkou, ktorá zaujíma iných iba dovtedy kým z nej majú osoh a že by to, že ste človek a že máte meno, život, osud, ale aj rodinu, no veľmi ďaleko vôbec nič neznamenalo? To a aj mnohé iné ťažké témy sú nosnými prvkami románu Spev vtákov od Christy Lefteri.
Autorka v našich končinách nie je neznámou. Nie je to tak dávno, čo si jej kniha Včelár z Aleppa ukradla srdce mnohých čitateľov. I to moje. V Speve vtákov rovnako načrtla neľahké osudy utečencov, ktorí sa po úteku z domoviny ocitajú na ďalšom bojovom poli. V novom "domove", s čistým štítom a často s mizivými šancami na kvalitný život, adekvátnu zdravotnú starostlivosť, pracovné zaradenie i zázemie. Nevľúdnosť i predsudky sú tým, čo ich často vytláča na okraj spoločnosti a čo z nich robí občanov druhej kategórie. Aj oni sú však ľuďmi. Kde berieme istotu, že sa niečo podobné alebo ešte horšie nemôže stať aj nám?
Keď sa ma niekto v okolí opýta, čo čítam a v dlhšom časovom horizonte mu na túto otázku odpoviem zakaždým rovnakým titulom, tak to obyčajne zvádza k tomu, že ma daná kniha nudí a že ju čítam len zo zotrvačnosti. V prípade Brán do Atén som potrebovala viac času, avšak nie kvôli tomu, žeby táto kniha bola zlá. Bola totiž skvelá. Rozpitvem to na drobáčiky, nič sa nebojte 🙃
V prvom rade, forma akou bol príbeh napísaný je celkom náročná na čas a pozornosť. Zosype sa na vás fúrik výrazov, v ktorých sa občas budete topiť ako v hustom mede alebo hľadať sever (v úvodnej časti knihy sú síce vysvetlívky, no mne sa napr. hodnosti a oslovenia dosť plietli). Jazyk diela je doslova spevavý a lahodný a nedá mi, aby som neocenila preklad (Lucia Halová), ktorý musel byť ťažkým orieškom. Ak si však na štýl autora zvyknete, tak sa pripravte na kvalitný a sýty čitateľský zážitok. V mojom prípade zohrávala nemalú úlohu aj psychická únava, ktorá mi nedovolila čítať toľko, koľko by som chcela a potrebovala. Preto som si teda s Bránami do Atén užila čitateľsky dlhšie chvíľky.
V poslednom čase som sa vplyvom všetkého zlého, čo sa aktuálne deje a čo určite zasiahlo každého z nás akosi nevedela začítať do kníh z obdobia druhej svetovej vojny. Tajne som dúfala - nie, bola som presvedčená, že niečoho takého sa už nikdy nedožijeme a že zverstvo zvané vojna ostane už len v učebniciach dejepisu... a naveky v pamäti, na očiach, s mnohými výkričnikmi... aby sa už nič také nezopakovalo. Ľudstvo je však nepoučiteľné.
Moje javisko svet nie je tak úplne novinkou. Táto útla kniha vyšla pár mesiacov dozadu a nevzbudila extra rozruch. Sú knihy, ktoré marketing nepotrebujú, lebo každé písmenko v nich je uveriteľné a hmatateľné. V tomto prípade tomu tak bolo. Príbehu života herečky Dalmy Špitzerovej vdýchla literárnu podobu známa spisovateľka Andrea Coddington. A práve to bol veľmi vydarený krok. Stáva sa totiž, že ak sa samotného príbehu zhostia ich protagonisti, tak to nie vždy musí dopadnúť najlepšie kvôli absencii umenia vhodnej skladby slov. Prirovnala by som to k orchestru a dirigentovi. V prípade tejto knihy tvoril orchester a dirigent ucelený celok v dokonalej symbióze a harmónií.
Chris Carter patrí k tým autorom, pri ktorých nikdy nečítam anotácie najnovších kníh. Lebo netreba. Jeho séria s detektívom Hunterom je jedna z mojich naj a vždy ma kušú mrle a prebúdza sa vo mne stará Kelišová, keď uzrie svetlo sveta nová časť v slovenskom preklade (viem, že v češtine sú preložené už všetky, ale napasovali by mi obálky a s češtinou v krimi bojujem 😅). Inak tomu nebolo ani v prípade 5. časti série s názvom Jeden za druhým.
Centrum fatamorgán a divných asociácií a oftalmologické vady mojej sietnice tentokrát pri vzhliadnutí obálky nemali šancu. Žiadna špekačka či dorezaný palec alebo ritná pokladnička sa nekonali 🤭 Ale aby som nebola za normálnu, tak samozrejme, tešila som sa ako Rišo z balónika, že vraždy nás prenesú do divadla. Nie žeby som hľadala inšpiráciu (🤔), ale obálka ma teda v tomto smere odžubala jak teleshoppingová reklama. Nevadí, Carter je ten typ človeka, ktorému odpustím aj zdvihnuté prkínko či levitujúcu smradľavú ponožku.
Toxická láska. Čo by sa vám ako prvé vybavilo pri tomto názve knihy? Sladká romantika, ktorá sa neskôr obrátila na nebezpečný vzťah? V mojom prípade to tak v prvom momente aj bolo. No nálepka psychotriler ma prinútila prečítať si anotáciu. A dobre, že som dala na svoj inštinkt a zvedavý raťafák. Toxická láska od holandskej autorky Saskie Noortovej je totiž práve prostredím a hlavnou hrdinkou naozaj ojedinelým literárnym počinom z kategórie psychotrilerov.
Kniha je rozsahovo takou jednohubkou, ktorú aj vďaka svižnému štýlu autorky, krátkym kapitolám a striedaniu časových liniek i samotných rozprávačov kľudne dáte i na jedno posedenie. Hlavnou hrdinkou je puberťáčka v rozkvete Lies, ktorá žije v rozvrátenej rodine. Jej otec totiž z jej matky spraví dobre stavaného šesnástoráka a ubzikne za mladším modelom. V tomto prípade za kolegyňou Laurou, ktorú Lies nemôže ani cítiť kvôli jej prehnanej snahe stavať sa do pozície jej náhradnej matky.
V každom z nás drieme dieťa. Aj keď údaj v občianskom hovorí niečo iné, tak márne - duša nepozná vek a nemá limity. Hoci mám 30, tak moja domáca knižnica má jednu policu vyhradenú práve na to, čo ma vždy dokáže zohriať pri srdci - rozprávky. Prostredníctvom nich sa rada vraciam do čias, kedy som nepoznala stres, zhon či problémy - do čias, kedy mi po rozume behali huncútstva, kedy som sa bláznila na ulici, obliekala barbiny, máčala zošit slzami, lebo som nevedela krásne napísať "s" a "z", utekala so susedom pred jaštericami a bez pudu sebazáchovy sa púšťala na bicykli či sánkach z kopca 🙃 Do najkrajšieho obdobia môjho života - keď som bola dieťaťom. Malou, ukecanou copatou Táničkou bez predných zubov v tričku s DiCapriom, s modrinami na kolenách, večne obklopenou mačkami i psíkmi, s magnetofónom, kde fičala Miška Pašteková a s plagátmi Luneticu na stene 😁🙈 (zlaté 90. roky ❤)
Sú detské knihy, ktoré si odkladám. Doslova. Na horšie časy a možno i pre ďalšie generácie. Jednou z nich bola aj kniha Bláznivé dobrodružstvá holuba Ernesta. Našla si ku mne cestu v správnom čase.
❓ Na akú knihu ste sa naposledy veľmi tešili alebo ju dlho zháňali a nakoniec vás sklamala ❓
Hm. Nie som príliš milovníkom biografií respektíve beletrizovaných životopisov, ktoré sú inšpirované skutočnosťou. Kráľovnú Paríža (príbeh o Coco Chanel) by som zaradila práve do tej druhej menovanej skupiny. Autorka - Pamela Binnings Ewen vychádzala z historických prameňov, no pri popise viacerých udalostí i smerovaní deja popustila uzdu svojej fantázií.
Na knihu som sa veľmi tešila a dlho ju zháňala. Bola beznádejne vypredaná prakticky hneď po tom, čo vyšla. Čo mi však prišlo zvláštne bolo to, že som dosiaľ na ňu nenašla žiadne obšírnejšie zhodnotenie. Len zopár kratších. Možno viacerých odradila hrúbka knihy a možno ju začali čítať a odložili, bohvie... Aj ja som mala cca po tretine knihy králičie úmysly, lebo mi odchádzala chuť do čítania a "mordovala"som sa s ňou skoro 3 a pol týždňa. Ale už keď som ju tak krvopotne zháňala, tak som ju chcela prelúskať stoj čo stoj.
*knihu som mala požičanú z knižnice, preto je na fotke bez prebalu*
Človečina. Týmto jedným slovom by som definovala knihu Najšťastnejší človek na zemi. Skutočných príbehov o holokauste je ozaj veľa. Máloktorá však vo mne zanechala po prečítaní také pocity. Stislo mi srdce, to áno, no zároveň som po jej prečítaní mala taký hrejivý pocit na duši. Nie ťažobu a ani hnev či zlosť.
Príbeh Eddieho nie je len výpoveďou. Je zároveň aj oslavou života. Jeho druhej šance na život. Ide o obsahovo celkom útlu knižku, no krásnymi myšlienkami a dobrom je doslova nasiaknutá každá jedna stránka. Už v úvodných kapitolách som vedela, že táto knižka sa mi vryje do duše. Navyše je napísaná štýlom, ktorý asi ulahodí každému čitateľovi. Svoj životný príbeh dávkuje postupne, nenútene, bez pátosu, umelého sentimentu a s obrovskou pokorou.
Nechcem víriť vody bookstagramové ani akokoľvek inak niekoho osočovať či rozdúchavať vášne a otvárať pandorinu skrinku s ďalšími kauzami a drámami. Nie, ani si nelížem vlastné rany či zlomené ego... Alebo možno aj hej, lebo som začala byť na staré kolená urážlivá netýkavka 🤔😀
Pred pár dňami som u seba na stories otvorila tému "Literárny snobizmus". Nijak som tento pojem nechcela škatuľkovať. Zaujímal ma aj iný pohľad na tento "nešvár" a či ste sa už s týmto "pojmom" stretli alebo ako ho chápete. Alebo či ste narazili na echt literárneho snoba.
Dostala som naozaj zaujímavé odpovede. Viacerí ste tento pojem chápali rovnako ako ja. Iní ste pridali aj rozdielny pohľad. Niektorí ste sa dokonca sami nazvali snobmi (btw. každý z nás je svojim spôsobom snob, ale nie každý je aj rypák). Každopádne si myslím, že sme sa zhodli v tom najpodstatnejšom.
