Slzy z jantáru - o ničivých dôsledkoch vojny na civilnom obyvateľstve

Vždy začiatkom jesene zaplaví knižný trh množstvo nových "vojnoviek". Ponurá atmosféra jesene, nie práve prívetivé svetelné podmienky a bubnujúci dážď sú asi tým, čo svojim spôsobom vyjadruje pocity spájajúce sa s týmito príbehmi a dotvára ich mrazivú a depresívnu atmosféru. Tento rok som neprečítala veľa vojnových príbehov. Na vine nebol len nedostatok času na čítanie celkovo, ale aj ťažoba, ktorá išla ruka v ruke s aktuálnou situáciou u nás i vo svete... Slzy z jantáru ma však zaujali už na prvý pohľad, hoci som anotáciu preletela len letmo.

Sofía Segovía u nás nie je neznámou autorkou. Jej Bzukot včiel sa tu objavil už mnohokrát a viacerým čitateľom ukradol tento magický príbeh srdcia. Aj keď na mojej poličke tróni už od vydania, tak žiaľ, ešte som sa k tejto knihe nedopracovala. No po tom, čo som si prečítala Slzy z jantáru sa na Bzukot včiel veľmi teším i keď ten by mal byť o inom... 

Na začiatku som mala mierne obavy, či sa knihou prelúskam. Pravidelne v knihách s množstvom postáv narážam na svoje kapacitné limity z hľadiska spracovania čo, kde, kto, s kým, jak a kedy... Nenechala som sa však odradiť a spravila som dobre. Tento príbeh nemá - nazvem to pri všetkej úcte "tradičný koncept/kostru príbehu z obdobia vojny". Ako bežný čitateľ som bola viac-menej zvyknutá hlavne na príbehy preživších z tej opačnej strany. Autorka nám však ponúkla príbeh dvoch nemeckých rodín. Pozrela sa teda na vojnu aj z pohľadu civilného obyvateľstva nepriateľského štátu - Nemecka. Čo sa mi páčilo na autorkinom štýle asi najviac bolo to, že neidealizovala a nesnažila sa umelo hrať na city. Popísala realitu presne takú, aká bola. Hoci bol príbeh fiktívny, tak mal reálny základ v skutočnom osude dvoch ľudí, ktorých poznala. Štýl autorky bol síce chaotický, no na jej odbiehanie v čase a priestore a častú zmenu rozprávača príbehu som si neskôr zvykla. 

Na necelých 500 stranách autorka popísala vojnu z pohľadu mužov, ktorí verili, bojovali, strácali... I optikou žien, ktoré dúfali, strachovali sa, obetovali sa pre dobro svojich potomkov... Zaujímavé boli aj pohľady detí - nevinnosť, odhodlanie a žiaľ i nutnosť príliš rýchleho dospievania a absencia detstva so všetkými jeho krásami a nezabudnuteľnými zážitkami. Spätne som sa aj vďaka tejto knihe vrátila k svojim predošlým hodnoteniam. Autorka totiž presne vystihla to, na čo som možno aj ja zabudla - hádzala som do jedného vreca. Zlo nie je zakódované v národe ako takom, ale v človeku, v jednotlivcovi. Preto ma mrzí, ak som niekedy neprávom obvinila celý národ, keďže nositeľom zla a krutosti nie je národ, ale jednotlivec. Boli Nemci a Nemci. A práve to v tejto knihe autorka dokonale vystihla. Aj Nemci sa totiž v tomto príbehu stali utečencami a nevítanými vo vlastnej krajine... Na strane druhej však aj na príklade Zivilarbeiterov poukázala na to, že hlad po pomste kazí charakter (Radósz) a že vinní sú tí, ktorí sa nechajú rozožrať nenávisťou, predsudkami či slepo nasledujú ideológiu... 

Príbeh mal naozaj nie málo silných momentov. Mne osobne veľmi prirástol k srdcu Zivilarbeiter Janusz - Poliak, ktorý sa bál Rusov a ktorý prišiel veľmi skoro o rodinu. Tú však neskôr našiel tam, kde to ani nepredpokladal. Predstavovala som si ho ako láskavého obra s takými tými jemnými vrásočkami okolo oči a láskavým i keď možno občas neprítomným pohľadom a s obrovskými rukami - ktoré síce možno pôsobili nebezpečne, no hriali... Krásnymi postavami boli aj Arno - mladík, ktorý túžil byť mechanikom a ktorý priam nasával každé slovo a gesto svojho otca pri práci s drevom. Rovnako krásnou postavou bola aj Ilse - dievčatko, ktoré veľmi skoro muselo zabudnúť na huncútstva a detskú nevinnosť a vymeniť ich za zodpovednosť a krutú realitu. Veľmi smutnou kapitolou boli útržky zo života otca bojujúceho vo vojne. Zranenia nielen na tele, ale hlavne tie na duši... Telo sa zahojí, možno vám ostanú jazvy či následky, no duša sa úplne vyliečiť nedá.. Posttraumatický šok a závislosti boli ďalším a nie ľahkým bojom, v ktorom sa ocitlo mnoho veteránov... Preto vám naozaj pri mnohých kapitolách v knihe nielen stisne srdce, ale sa aj rovnako ako hrdinom v príbehu zlomí na milión kúskov... Straty na životoch, strata identity, strata domova, strata duševného i fyzického zdravia. Vojna vždy iba berie...

Jedna vec mi však vŕtala v hlave... Názov knihy. Hoci príbeh vyrozprávaný Januzsom možno čosi napovie. Príbeh o Jurate - litovskej bohyni Baltiku. Podľa legendy sa nesmrteľná bohyňa Jurata zamilovala do prostého, smrteľného, no pohľadného rybára Kastytisa. Keď sa o tom dozvedel boh hromu, tak jej podmorský zámok Amber zničil, Kastytisa zabil a bohyňu uväznil. Jurata svojho milého oplakávala a jej slzy sa menili na jantár a vyplavovali sa na brehy Baltského mora. Jej trúchlenie a žiaľ vraj trvajú dodnes a jej smutný nárek sa ozýva po celom mori... Túto legendu som matne poznala už pred tým, ako som sa do knihy začítala. Je to síce možno trochu divné, ale počula som ju v telenovele :D Fanúšičky seriálu S hlavou v oblakoch a Cana si na ňu možno spomenú tiež - hovoril ju Sanem, keď mala nočné mory a na ochranu pred nimi jej daroval prívesok z jantáru. Jantár mal v tomto príbehu svoje opodstatnenie a preto je aj v jeho názve. Jantáru je totiž pripisovaná očistná sila - dokáže vraj telo nabiť pozitívnou energiou, zbavovať ho stresu a napomáhať rýchlejšej regenerácii tela i duše a chrániť jeho nositeľa pred zlými snami. Je tiež kameňom nádeje. A práve nádej bola tým, čo koniec tohto smutného príbehu priniesol. 

Slzy z jantáru ma naozaj prevalcovali. Nie, nepreháňam. Autorka totiž do tohto príbehu vtesnala všetko utrpenie, ktoré prináša vojna, no zamerala sa na civilné nemecké obyvateľstvo. Poukázala na fakt, čo dokáže strach, nenávisť, predsudky i slepá dôvera ideám človeka, ktorý využil frustráciu a hnev svojho národa... Nádej však bola tou esenciou, ktorá nakoniec mnohých zachránila a zachovala v nich to ľudské. Preto je veľká škoda, že človek príliš rýchlo zabúda a že čiarky na mape či vidina moci sú mu častokrát prednejšie a sú preňho hodnotnejšie ako život, pokoj a mier... 5/5⭐.

Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Grada ❤