Noc, keď zmizla - Lisa Jewell a jej záľuba nechať ľudí zmiznúť

Dobrý triler nie je nikdy zlý 😀 No a keď nám hrejivé letné lúče dávajú papá a chladničkové teploty svinsky ceria zubiská, tak nie je nič lepšie ako sa schúliť pod deku a schmatnúť do ruky knihu. Nie hocijakú, ale takú, ktorá sľubuje napätie, fajnovú zápletku, skákanie hladiny adrenalínu, preverí odolnosť našich srdcových chlopní pred infarktom a zatiahne naše pokladničky na úzučké škáročky 😁 Poslednú narážku prosím berte s humorom, sarkazmus a debilné narážky totiž ku mne patria asi tak, ako k Supermanovi jeho ikonické gaťky. Noc, keď zmizla sľubovala práve to - prešla kastingom?

S Lisou Jewell som už mala tú česť. Rodina v podkroví bola z tej kategórie trilerov, pri ktorých sa čitatelia pomyselne rozdelili na 2 tábory - jedni boli nadšení (v tomto tábore som si rozložila stan, mazala sa repelentom a opekala špekačku aj ja 😁) a tí druhí ohŕňali nosom alebo jednoducho boli tak trochu na pochybách a pomedzí - tzv. idzem neidzem. Autorkinu prvotinu -  Jednoducho zmizla som nečítala, takže sa k nej neviem vyjadriť. Ak však mám by očko porovnať Rodinu a Noc, tak Rodina sa mi páčila viac a bola pre mňa trošku viac "psycho" a tou "čudnosťou" lákavejšia. Noc, keď zmizla mi prišla hlavne zo začiatku trošku ako mačka v práčke a mierne rozpačitá a teraz vysvetlím prečo. 

Miešanie dejových liniek a rozprávačov je niekedy príliš na škodu. Nie však, ak s tým autor vie pracovať a ak kapitoly na seba svojim spôsobom nejako nadväzujú a nie je medzi nimi fuga v logike (mám sa čo ozývať, keď tiež skáčem ako blcha v osade). Tu to fungovalo, no stále som mala také tie pocity ako keď vyjdem z domu a pol dňa dumem, či som zhasla svetlo na záchode a poriadne zavrela chladničku... Nenápadne radšej preskočím na postavy (vravím - blcha; vodu kážeš, víno piješ Tančo 😎). Ústrednými hrdinkami tohto príbehu bol veľmi rozmanitý "babinec" - mama Kim, jej dcéra Tallulah, zvláštna a tajomná Scarlett a Sophie - autorka detektívok, novoprišelkyňa, ktorá rok spiacu záhadu zmiznutia prebudila a rozpohybovala jej postupné rozuzlenie. 

Okrem iného sa tu stretávame aj s mnohými protipólmi - na jednej strane bola Kim, ktorá po zmiznutí dcéry Tallulah nemala pokoj a ktorá bola príkladom milujúcej matky i babičky. Nezastavila sa pred ničím a poznala svoju dcéru až príliš dobre na to, aby uverila niečím báchorkám. Tallulah sa síce stala matkou vo veľmi mladom veku, kedy ešte ona sama bola dieťaťom a nevedela čo presne od života chce a akým smerom sa chce uberať, no nikdy by len tak zo dňa na deň a bez vysvetlenia neopustila svoje dieťa a mamu. Mala však tajomstvá i sny... A možno práve to bolo spúšťačom všetkého, čo neskôr síce potichu, ale s neprehliadnuteľnými následkami spôsobilo sériu zvláštnych zmiznutí i rozhodnutí a udalostí, ktoré ovplyvnili príliš veľa životov... 

Na strane druhej - matka Tallulahinho priateľa Zacha bola ako studený psí čumák a jej správanie mi absolútne nekorešpondovalo s tým, čo sa vlastne stalo. Možno aj preto mal pre mňa príbeh isté trhliny a nemala som z neho knihomoľský orgazmus. Tretia mušketierka - Scarlett mi už od začiatku akosi nepadla do nôty a keď som videla obálku knihy, tak som tajne dúfala, že aj ona zmizne alebo ju to vcucne do tej veľkej džury v bazéne 😂 NAKA, ja nič, ja muzikant. Skaja bola zas náprotivok Tallulah. 

A nakoniec je tu Sophie. Práve ona úplne nevinne zobudí prispaté mestečko, v ktorom pred rokom došlo k záhadnému zmiznutiu a sérií čudných udalostí. Existovali nejaké prepojenia medzi zmiznutím dvojice tínedžerov a náhlym, tichým odchodom miestnych Monsterovcov? Tajné znamenia a odkazy, ktoré nachádza práve Sophie v nej oživia jednu z postáv z jej kníh a tak spolu s Kim a detektívom McCoyom pátrajú po tom, čo sa vlastne stalo. Úvod príbehu má teda taký pomalší spád a miestami sa ťahal ako syr na lasagniach... Veľkú úlohu v príbehu zohrá aj sídlo, ktoré ostalo po odchode Scarlett a jej rodiny opustené a o ktorom koluje legenda... Do príbehu vmieša vietor aj Liam, bývalý priateľ excentrickej, rozmaznanej Scarlett. 

Priznávam, že pre mňa začal mať príbeh naozaj šťavu až po tom, čo prileteli prvé lastovičky s rozlúštenými rébusmi. Dovtedy som sa, žiaľ, dlhšiu dobu trochu nudila a viacero postáv mi pilo krv viac ako vyhladovaný komár po dlhom detoxe. Jedno z neskorších odhalení bolo na môj vkus možno trochu viac pritiahnuté za vlasy a Tallulahino precitnutie mi prišlo tiež akési, meh. Aby som však nebola ududraný zlosyn, tak koniec príbehu bol eňo ňuňo a moje síce láskavé, no v knižných príbehoch po krvi bažiace srdce zažilo explóziu satisfakcie, kedy som si povedala jupí, je tu kostlivec v skrini. Naozaj až koniec a možno na prvý okuk nepodstatné "vsuvky" v príbehu boli tým, čo príbeh vygradovalo a zlepšilo mu renomé. Nemôžem tento príbeh zaradiť do kategórie trilerov, ktoré mi odstrelili šedý uzlík až na Melmak, ale skôr do kategórie tých, ktoré jemne lízli exosféru... 3,5-4/5⭐ (fakt som na vážkach) - Perfektný koniec a naozaj mrazivá bodka ma donútili byť nerozhodnou. Nesklamala, no ani extra nenadchla. 

Za knihu v rámci spolupráce ďakujem vydavateľstvu Tatran ❤ hádam si nevyslúžim špendlík medzi oči 😂🙈