Fitzek po štvrté. Keď na scénu prichádza (asi) presýtenosť.

Môj vzťak k Fitzekovej tvorbe by som asi prirovnala k pubertálnej láske. Prišla z ničoho nič, podlomili sa mi z neho kolená, ohúril ma motorkou a blbými vtipmi... No potom prišlo vytriezvienie, motorka nestačila, blbé vtipy mi zrotovali bielka a kolená už beztak načala osteoporóza. Spočiatku ma nadchol jeho zvláštny štýl písania - svojim spôsobom na prvý pohľad možno chaotický a zamotaný, no v konečnom dôsledku s prezieravo jednoduchým vyvrcholením. Prežrala som sa však punčákmi a zatúžila som po makrónke 🤷‍♀️

Dosiaľ som mala tú česť s troma jeho knihami - Terapiou (ktorá ma nadchla), Cestou domov (ktorá sa mi tiež až na pár chybičiek krásy páčila) a Izolovaných som si vypočula ako audioknihu, ktorú perfektne prerozprával Přemysl Boublík. Séria Auris, na ktorej sa podieľal námetom bola ako jazda na húsenkovej dráhe - prvá časť sa mi aj vďaka tomu, že som v knihe viac cítila Kliescha ako Fitzeka veľmi páčila. Potom som však od druhej časti začala cítiť jeho pižmo a vplyv na autora a ostala som taká, hm, na vážkach... 

Pri Námesačnom som teda váhala. Potešili ma však prvé lastovičky - celkom pozitívne reakcie, ktoré sa len tak jemne začali vynárať na povrch. Anotácia bola veľkým lákadlom. Autor zvolil dosť zaujímavý koncept príbehu - spánkovú paralýzu a námesačnosť. Prvá tretina knihy nás zoznámila s hlavným hrdinom Leonom, ktorý od detstva trpel námesačnosťou. Možno by na tom nebolo nič zlé a strašidelné, no po tom, čo sa ako námesačný skoro dopustil zločinu sa začal obávať toho, čoho je v tomto stave schopný. Ako pubertiak sa tak ocitol u doktora Volwartha, ktorý mu prostredníctvom experimentu s kamerou a hĺbkovej analýze jeho stavu vyvrátil to, že by mohol byť pre svoje okolie nebezpečný. 

Leon sa tak časom prestal obávať a dokonca si našiel partnerku, s ktorou sa oženil. S Natalie začali spolu bývať v jednom z bytov v bytovom dome patriacom synovi významného architekta von Boytena, ktorý mal záľubu v labyrintoch, umení... a ženách. A tu niekde sa to celé začína... serkať. Koncept príbehu mi začal pripomínať jeden mysteriózny príbeh, ktorý som čítala koncom roka. Aj keď v konečnom dôsledku je to iný žáner (tu schválne nevyzradím o aký konkrétny koncept a knihu išlo, lebo by to bol spoiler). Bohužiaľ - miestami som sa naozaj strácala ako malé Taňko na stanici v Kysaku. Keď sa blížil koniec príbehu, tak som bola ešte viac v trubke a doteraz si nie som istá, či som koniec a vlastne celú zápletku pochopila správne 🙈😁 Svojim spôsobom je to možno aj plus, že ma autor dokázal zamotať tak, že som netušila, kde je sever. Veď o to pri psychotrileroch svojim spôsobom aj ide. No keďže som dosť racionálne uvažujúci človek a mystika a stavy mysle v hladinách alfa v knihách ma skôr desia ako dojímajú, tak ju musím odudrať. Z doteraz prečítaných Fitzekových kníh sa mi práve táto zdala najdivnejšia a najčudnejšia. 

Prvá polovica knihy ma bavila, to musím uznať. Zlom teda nastal kdesi v polovici príbehu. Keď už prišlo na to tradičné fitzekové blow my mind, tak mi myseľ nekrútilo vo víre, ale ju rovno spláchol hurikán a vlna tsunami. Aj napriek úplnej sústredenosti som sa žiaľ v príbehu dosť strácala a nesadli sme si. Téma námesačnosti a stavov mysle počas spánku bola určite zaujímavým spestrením. Tématicky to teda nebolo zlé, no celá zápletka mi prišla chaotická a mätúca. A aj rozuzlenie bolo také... že som ho asi vôbec nepochopila. 3/5*. Toto žiaľ nebola moja šálka kávy resp. si možno ku mne kniha našla cestu v zlom čase. 

Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Tatran. I keď sa schovávam do kúta za to, že som ju sfúkla. Ale moje racio a domotaná hlava ju nepustili do 2. kola 😁