Hamnet ma v edičnom pláne extra nezaujal. Avšak, nechala som sa sa zlákať, keď som si prečítala ako pekne o ňom píše Klaudia z Tatranu. Hamnet si síce prešiel strastiplnou cestou než sa mi konečne dostal do rúk, no nakoniec sa u mňa zabýval a krátko na to prišiel na rad.
Hneď na začiatku som trošku bojovala kým som sa začítala a správne na knihu naladila. Až som bola nešťastná sama zo seba. Taňoslava, jaký si ty barbar nevymáchaný! Moje boje s klasikou sú snáď už asi každému známe. Toto však klasika nie je hoci inšpirácia by tam bola. Upokojoval ma však fakt, že anglická a francúzska klasika sú pre mňa stráviteľnejšie ako klasika ruská. Po prvej "kapitole" však prišiel zvrat. Zvrat v mojom nastavení. Príbeh sa mi začinal pomaličky vrývať pod kožu...
Ide o fikciu a tak viacero vecí si autorka musela domyslieť či dopasovať do príbehu tak, aby dával nielen zmysel, ale aby aj niesol istú myšlienku. Tých krásnych myšlienok a zamyslení je tu hneď niekoľko. A opäť medzi riadkami. Asi zvláštne prirovnanie, no pre mňa bola táto kniha ako pomaranč. Postupne som sa šupkou po šupke dostávala k sladkokyslému jadru. Cez neľahké detstvo Hamnetových rodičov, ktoré poznamenala na jednej strane smrť rodičov, predsudky okolia i nevyspytateľnosť macochy a na strane druhej autoritatívny prístup násilníckeho otca. Zoznámenie Williama a Agnes a ich zväzok. Až po narodenie ich detí a v neposlednom rade udalosti, ktoré nabrali spád po Hamnetovej smrti.
Tým sladkokyslým jadrom bola práve láska matky a jej neutíchajúci žiaľ, ktorý nebol skrytý. Bol hmatateľný a viditeľný. Avšak koniec príbehu priniesol aspoň pre mňa menší "zvrat" v podobe toho, čo pre Williama znamenal jeho syn a ako sa so smútkom popasoval práve on. Hamnetova čiara života bola dlhá a jeho matka nepochybovala o tom, že poňho si smrť tak skoro nepríde. Smrť ju však preľstila. Jeho otec však dokázal, že život nekončí smrťou. Patetické, ale v tomto prípade som aspoň ja v tomto príbehu našla istú symboliku. Hamneta resp. Hamleta nechal navždy žiť v knižnom svete a na doskách, ktoré znamenajú svet a tým dokázal, že tá čiara predsa len neklamala. Prešli stáročia a Hamleta poznáme aj dnes. Hoci dánsky princ a Hamnet toho až tak veľa spoločného nemali. Možno som si to vysvetlila po svojom. Ale ak bol Shakespearov zámer práve takýto, tak potom bola jeho láska k synovi silná. Hoci, možno spočiatku smútok potláčal a pripadal mi až chladný... Nerada síce "frajerujem" a domýšľam si, lebo občas si pripadám ako literárny neznajboh, ale takto som si tento príbeh rozložila na drobné. Možno sa mýlim, ale rada ostanem žiť v tomto snovom opare... ❤🌷
Krásny bol aj vzťah medzi súrodencami. Hlavne tá obetavosť a láska, ktorú si dokazovali. Boli ako dve polovice - spolu jeden celok. Polovičky, ktoré bez seba nedokázali žiť.
Zhrniem to. Približne 30 strán príbehu bolo pre mňa bojom. Tento boj však nakoniec priniesol svoje ovocie. Príbeh si ma získal a ukradol mi i spánok. Rodičovská láska, smútok, večný odkaz, súrodenecké puto i nazvem to "nemožnosť zabudnutia" sú pre mňa nosnými prvkami tohto príbehu. Oceňujem, že autorka striedala dejové linky a snažila sa dokresliť pozadie. Nezamerala sa len na samotného Hamneta a jeho smrť, ale aj na to, čo predchádzalo jeho narodeniu. Mimochodom, vedeli ste, že skutočné meno Hamnetovej matky a teda Shakespearovej manželky bolo Anne Hathaway? Áno, presne ako tá herečka. A vedeli ste, že jej manžel Adam sa vraj veľmi podobá na Shakespeara z dobových zobrazení? Shakespeare sa vraj svojho času vyjadril, že jeho láska k manželke je nekonečná a že aj keď zomrie a ona tiež, tak si ju v budúcom živote nájde, lebo ľúbiť ju iba v jednom živote nestačí... Taká malá konšpirácia, ale možno si ju nakoniec predsa len našiel.
Knihu Hamnet hodnotím na 5/5*. Ani kľukatý úvod ma nezlomil a ďalšia rovina príbehu si získala moje srdce. Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran ❤
Zdroj "konšpiračnej" fotokoláže: 9gag.com
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)