Nie som práve ultras fanúšik knižných románc. V tejto forme vo mne sladké myšlienky prebudí asi máločo a tak hladina romantiky ostane asi tak na úrovni romantiky lodnej šrubky či záchodovej dosky. Pri romantických filmoch sa však často rozlievam na kolomaž 😆 Obzvlášť pri teenage romantikách som znova to mladé naivné Tančo, ktorému po rozume behali futbalisti a aj pri telenovelách, ktoré boli kedysi rodinná "sešlost". Mám len zopár autorov, ktorým však verím, že zo mňa neurobia zámotok mumifikovaný v mede a cukrovej vate a Lucinda Riley je jednou z nich, lebo je to v pre mňa prijateľnej a uveriteľnej miere. Z jej standalone románc som čítala všetky - okrem Motýlej izby a Dievčaťa na útese. Ostávala mi už len jedna, ktorá bola zároveň aj jej posledná a ktorá na to mrazivo poukazuje aj vo svojom názve hoci v inom význame. Posledná ľúbostná pieseň.
Lucindin štýl písania je veľmi príjemný. Je popisná, ale vo veľmi ležérnej a lahodiacej intenzite a každý svoj príbeh dokázala vyšperkovať. Jej tromfom v rukáve bolo hlavne veľmi lákavé prostredie - dej rada situovala do umeleckého sveta. Inak tomu nebolo ani v Poslednej ľúbostnej piesni, kde nás previedla svetom populárnej hudby, hudobného priemyslu, lesku a slávy, ale aj pádov a sklamaní. Nalákať vedela aj na silnú skladbu postáv, ktorým dopriala romantiku, ale aj buchnáty reálneho života.
Sorcha je dievča zo slušnej rodiny ocitajúca sa na prahu dospelosti. Študuje na kresťanskej škole, je obľúbená a veľmi atraktívna, čo si všimne nejedno zvedavé chlapčenské očko. Jej otec, ktorý vlastný malú, ale úspešnú advokátsku kanceláriu si veľmi zakladá na svojej povesti a povesti svojej rodiny a doma vládne pevnou rukou. Priam až despotickou. Niet divu, že Sorchu tak zláka jemná rebélia a že po rokoch strávených na cirkevnej škole musí dušu jemne nainfikovať hriechom a sladkými pokušeniami. Nevinná rebélia však neskôr prepukne do spaľujúcej vášnivej lásky s miestnym čudákom, hudobníkom Conom. Ten odjakživa sníva o hudobnej kariére a po živote mimo tichého írskeho vidieka. Túži po žiare reflektorov a sláve a láka ho kozmopolitnejší Londýn. No zároveň si jeho srdce ukradla Sorcha... A tak sa mladý pár ocitá pred životným rozhodnutím - ostať alebo odísť? Dá sa skĺbiť kariéra s láskou?
Ktorá z nás ako pubertálna naivka netúžila po drsňákovi a rebelovi? Ja bohužiaľ áno a snáď ma v tom milé ženy nenecháte nech sa necitím ako trapka 🙃🤷♀️ Aj keď takýto chalan smrdí malérmi, neskoršími depresiami, playlistom porozchodových balád, plejádou pinterestových citátov o tom, ako nechal diamant, aby zbieral kamienky a drahým "pokecom" s kaderníckymi nožnicami a radikálnou zmenou farby vlasov a sprevádza ho zvuk praskajúceho srdiečka, tak aj tak sme sa na takého naničhodného parchanta zlakomili 😂 Chuť naprávať je v ženskej DNA a asi aj naším údelom. Aj Sorcha sa ocitla v podobnom príbehu, no narozdiel od vyššie menovaného CV grázlika nebol Con až také hovado. Život s ním a sloboda síce nemala v Sorchiných predstavách odór myšacincov a zatuchnutého hostela s vlastnou odrodou penicilínu po stenách, no napriek tomu bola odhodlaná obetovať pohodlný život pod ochrannými krídlami jej rodičov a vybrala si jeho. A tu narazíme na jednu prekérnosť - je obeta pre lásku hodná aj obety vlastných snov? Nestratí tým človek sám seba a nezačne časom chradnúť? Váži si to vôbec ten druhý, že jeho sny sú prednejšie?
Tradične - Lucindin príbeh nebol ako láska zo žurnálu. Nalákala ma síce na sladký teaser, no potom postavy vymačkala ako citrón a vyváľala v hnoji reality, ktorá rozhodne neobsahuje len blyštátka, ale aj drsné kamene a žihadielka. So slávou prichádzajú nielen peniaze, titulky, vlasy vejúce počas jazdy vo Ferrari či spodná bielizeň od fanúšičiek svištiaca vzduchom, ale aj zodpovednosť, pokušenia a strata súkromia a nebezpečenstvo. Na zdramatizovanie pridala aj diétnejšiu krimi linku. Od začiatku som mala veľmi zlý pocit z ohrdnutej Helen. Išlo ozaj o dvojnohú zmiju so sladkým úsmevom s dýkou za chrbtom? Rovnako divné emócie vo mne vyvolával Derek, ktorý by si pre lásku k Peggy asi kľudne nechal dobrovoľne opáliť vajká horákom alebo vytrhať všetky nechty... Con ma hneval hlavne tým, že všetko bral automaticky a alibisticky. Ani ja však nie som majster psychológ a tak som sa v niečom aj fajnovo sekla...
Pri tejto knihe som príjemne vypla. Taký jemný sladký bonbónik mi perfektne zapasoval do obdobia, kedy som z práce chodila domov zhumpľovaná ako baník. Aj večnému dudrošovi občas dobre padne niečo ľahšie a jemne snílkové, zaľúbené, no i dramatické.
Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)