Posledné pomaznanie - úprimná a otvorená spoveď výnimočnej ženy

Veľakrát sa pri prezeraní edičákov nadchnem už na prvý pohľad, no veľakrát aj prehliadnem zaujímavé tituly, lebo buď ma povrchne nezaujme obálka alebo nepoznám autora a tak knihu oblúčikom obídem. Na tú prvú časť vety je tu master card a na tú druhú ľudia, ktorým pri ich recenziách na knihy verím, lebo viem, že píšu od srdca a úprimne. Nie, dnes to už samozrejmé nie je. V mojom prípade bola táto dobrá víla drominickacita.sk, ktorá ma na knižku upozornila 💕

Stačila jedna ukážka a už som bola lapená. Nebola potrebná obálka so zlatým písmom, ani mapka či oriezka, ktorá mi spôsobí vyvrcholenie... ale iba slová, skrz ktoré prišla emócia. Poznáte ten pocit, keď niekoho počúvate/vidíte - či už je to dokument, podcast, neznámy na zastávke alebo ak čítate a máte pocit, že debatíte na vínku s dobrou kamarátkou a že toho človeka poznáte, má hneď vaše sympatie a každá vaša bunka mu venuje maximálnu pozornosť? Presne taký pocit som mala. Aj keď Alicin príbeh (možno z väčšej a možno z menšej časti alebo úplne celý je autobiografický) vôbec nebol ľahký, ale veľmi boľavý, tak autorkin štýl bol ako mäkká perinka. Intímna, hrejivá, chladivá, ak ju otočíte, hľadajúca útočisko i miesto, kam sa iba schovať pred svetom, oddychovať a kde si rozložiť svoje kosti a len tak zízať do stropa. Neviem, či som vôbec niekedy čítala taký príbeh, kde som sa smiala, plakala, fandila a kde som mala pocit, že hrdinka je ozaj HRDINKA. 

Hoci ide o útlu knižku, tak skrýva jemnocit, drsnosť, úprimnosť, naturálnosť, túžbu, vtip a neskutočnú ženskosť. Alica je SVOJA. Tak ako u mňa dosiaľ nebola žiadna autorka. Bavili ma jej etudky s pani upratovačkou i mužmi - čo si budeme klamať, i jej svojráznosť. Jej šarm napĺňa miestnosť - v tomto prípade každú stránku, každé písmenko má svoj význam. Alica sa hrá so slovami i s čitateľom. Jej život nie je dokonale nalinkovaný a bez smietky, plný filtrov, flitrov a umelej dokonalosti. Ale chaotický, plný vzostupov a pádov a práve to mi bolo po celý čas sympatické. Na nič sa pri písaní nehrala a nechcela zapôsobiť, iba vyrozprávať príbeh. Máloktorý autor dokáže takto drsne, surovo, no pritom aj s citom otvoriť svoju trinástu komnatu, sypať si popol na hlavu a zároveň sa pýtať, prečo a zároveň nehľadať odpoveď u iných, ale u seba. Pretvárka sa nekonala a práve toto robilo príbeh ľudským, uveriteľným až terapeutickým. Úplne som chápala aj jej odpal zo sietí (aj keď chýba), aktuálne prežívam to isté. Je tu toho veľa a zároveň NIČ - fasáda s blyšťavým brizolitom, ktorý však zblízka vyzerá ako lacná brečka s highlighterom, ktorý sa časom aj tak olúpe. I pocity vyhorenia či nepochopenia alebo uviaznutie v okovách predstáv iných... Je smutné, koľkí z nás takto tápu v mede, pričom občas stačí jediné - empatia a staranie sa o seba a čas na SEBA 💟

Netreba súdiť, nie sme sudcovia, nie som Boh a život je ako cesta parkom... Jurským parkom. Sem tam spadnete do veľkej kopy h*vien, sem tam vás ponaháňa nejaký pažravý šupinatý hajzel a občas nájdete aj v niečom hrozivom niečo krásne alebo naopak... A tak ďalej a tak ďalej - filozofovanie nie je moja disciplína, mňa by skôr ten dájnosaur zožral a rovno skapal kvôli vysokej hodnote cholesterolu. 

Alicina kniha vo mne ostáva. Vrytá pod kožou. Pevne verím, že jej boje mali šťastné konce a fandím jej, aby našla svoj pokoj a to, čo ju urobí šťastnou, lebo si to zaslúži ako nik iný 💋 Rovnako ako si Alica naordinovala nový odtieň rúžu ako svoje antidepresívum, lebo ho POTREBUJE, tak si aj ja predpisujem jej predošlú knihu, kde sú "korene", lebo JU POTREBUJEM. Už aj tróni v košíku.

Odporúčam otvorenejším čitateľom, ktorí sa neboja života, neboja sa úprimnosti a ktorí dokážu čítať nielen očami, ale aj srdcom a aj tak písať. Na to tu už mnohí zabudli a je to veľká škoda. Úprimnosť a človečina síce nemajú prehnaný marketing, ale zato dlhšiu trvanlivosť (©️).