Svet dospeláka nie je vôbec ľahký. Každodenné stresy, uponáhľanosť a povinnosti si na nás vyberajú svoju daň. Preto je fajn, ak nájdeme nástroj, prostredníctvom ktorého sa dokážeme povzniesť a aspoň na istý čas vypnúť. U mňa sú týmto pancierikom od zlého sveta príbehy pre deti. Pri ponuke prečítať si Stratenú veľrybu som teda neváhala. Občas mám pocit, že je vesmír zvláštne nastavený a vie, pretože táto knižka prišla práve v čase, keď som potrebovala vypnúť a oddýchnuť si pri detskej knihe.
Čo je lepšie než sa doslova ponoriť do príbehu a preplávať ním? V prípade Stratenej veľryby bol tento pocit doslovný. Čitateľ sa totiž ocitne doslova uprostred diania - počas migračného cesty veľrýb. Týmto dobrodružstvom vás bude sprevádzať jedenásťročný mladík Rio a jeho nová kamarátka Marina. Rio zažíva kultúrny šok - hlučný Londýn vymieňa za malé prímorské mestečko Ocean Bay za veľkou mlákou. Ocitá sa tu však tak trochu nasilu, keďže jeho mama - slávna huslistka skončí v nemocnici a nemôže sa oňho postarať. Tak prichádza do Ameriky za svojou babičkou, kde sa začína najväčšie dobrodružstvo jeho života. Pri pozorovaní veľrýb v spoločnosti Mariny a jej otca. Toto prepojenie nevznikne len vďaka kresbe jeho matky, ale aj vďaka priateľstvu a silnému vnútornému volaniu, ktoré Rio nedokáže ignorovať, lebo pulzuje každou jeho bunkou.
Príbeh je podporený nádhernými, priam až živými ilustráciami Leviho Pinfolda. Sú tak melancholicky smutné a zároveň sršiace nádejou, že aj vďaka nim je čitateľský zážitok umocnený. Veľmi sa mi páčili viaceré roviny, ktoré tento príbeh priniesol. Jednou z nich bolo aj duševné zdravie, ktoré je v našich končinách ešte stále značne tabuizované a ktorého krehkosť si stále neuvedomujeme. Pri psychických problémoch človeka často nevypočujeme, nie sme empatickí, súdime, škatulkujeme a podvedome ho máme za slabocha a ešte viac mu pridávame, keď doňho rýpeme. A tak práve vďaka tejto nálepke na svoju dušu zabúdame a duševné zdravie berieme na ľahkú váhu. Rada - "veď nebuď smutný a usmej sa" nie je vôbec efektívna. Táto téma tu bola načrtnutá a som vďačná za to, že Hannah Gold ju otvorila a predostrela tak aj mladému čitateľovi.
Neodmysliteľnou súčasťou tohto čarovného príbehu o až magickom priateľstve a telepatii medzi človekom a zvieraťom má aj veľmi pekný odkaz pre nás ľudí. Environmentálny rozmer jej dodáva práve načrtnutie problémov s lovom veľrýb, ktorý výrazne narúša rovnováhu morského života a aj jeho biodiverzitu. Na tento horúci zemiak zodpovednosti apelujú mnohí ekoaktivisti, organizácie či dokonca vlády. No akosi stále je prednejšie pohodlie, biznis, hojnosť a zabúda sa na to, že na svete nežije len človek, ale aj rastliny a živočíchy a že je fajn, ak tu pre budúce generácie aj niečo zanecháme. A tým nemyslím ropné škvrny, ozónovú dieru, miznúce koralové útesy, tony plastov a živočíchy zamotané v rybárskych sieťach, ale rovnováhu. Príroda nielen dáva, ale aj berie...
Vďaka všetkým týmto častiam tvoril príbeh o Stratenej veľrybe Bielej škvrne a mladíkovi Riovi nádherný celok. Jemná melanchólia, odhodlanie a aj posolstvo, ktoré tento príbeh so sebou prináša je ozaj príjemným termoforom pre dušu. Nenásilný apel na ľudstvo a ľudskosť, na duševné zdravie, silu priateľstva a aj na lepšiu a efektívnejšiu ochranu oceánov vo mne ešte dlho doznieval a táto knižka si ma opäť našla v tom najlepšom možnom čase.
Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Tatran 🐳🐋
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)