Zneužívanie, trauma, pocit viny, túžba po štastí a spaľujúca vášeň. Román, ktorý zlomí srdce. Papierový palác

Papierový palác je možno kvôli obálke nenápadnou knižkou. No keď sa na ňu pozriete bližšie a dáte šancu minimálne anotácií, tak možno v nej rovnako ako ja uvidíte príbeh, ktorý má potenciál zaujať. O tom, že si túto knihu chcem prečítať nebolo pochýb. Videla som zopár prirovnaní (najmä na českých stránkach), kde si ju viacerí čitatelia aj vďaka tomu, že sa gro príbehu odohráva pri tajomnom rybníku zaradili do kategórie príbehov podobných knihe Kde raky spievajú. Papierový palác je však niečo úplne iné a nenechajte sa pomýliť... 

Unikla sériovému vrahovi, no ten sa po ňu vracia... Šifra

Knihu Šifra som v poslednom čase videla na mnohých bookstagramoch. Keďže ide o krimi a kniha zožala vcelku pozitívne reakcie, tak som bola veľmi rada, že som mala možnosť si ju vďaka Grade prečítať. 

Nerada načínam nové knižné série. Na knižnom trhu je ich už slušné množstvo. Bolo mi však šum a fuk, že sa znova budem musieť brodiť príbehom plným nových postáv a ich prepojení. Dôležité bolo, že ma príbeh na základe anotácie zaujal. Tie z prostredia FBI mám obzvlášť rada, lebo prinášajú zaujímavý pohľad na vyšetrovacie praktiky za Veľkou mlákou, ktoré k nám ešte nedovanuli. Ak si odmyslím to skorovšadeprítomné americké pozlátko a schopnosť všetkých dokatovať a tak zachrániť svet, tak to väčšinou vždy stojí za to, dozvedieť sa niečo nové, prevratné a šokujúce na poli kriminalistiky. 

V mysli vraha. O chicagskom balzamovačovi a vyšetrovateľoch, ktorých si obľúbite.

Kto čítal moje posledné výlevy (máte môj obdiv a imaginárny destilát na môj účet), tam tomu určite neušlo, že som pri výbere naposledy dočítaných kníh trafila trochu vedľa. Krimi je však u mňa väčšinou stále tým žánrom, ktorý mi ulahodí a vráti ma späť na môj pohodlný knižný obláčik pričom zo mňa cestou naň vycicia frflanie. Bolo tomu tak aj v prípade knihy V mysli vraha?

Psychológia sériových vrahov - "encyklopédia" toho najohavnejšieho, čo dokáže človek vykonať.

Keď ma (a aj iných blogerov) vydavateľstvo Grada oslovilo s ponukou prečítať si knihu Psychológia sériových vrahov od Andreja Drbohlava, tak som neváhala. Som fanúšikom psychológie a forenzná a behaviorálna psychológia boli práve tými odbormi, ktoré ma už dlho fascinovali. Vždy som si doslova vychutnávala, ak sa v kde ktorej knihe či filme/seriáloch objavila nejaká zaujímavosť práve z tohto odboru. Táto kniha však toho ponúkala omnoho viac. A navyše, bez prifarbení a bez servítky. 

Nezabíjajte vtáčika - americká klasika s úžasným posolstvom

Klasike sa vyhýbam ako čert krížu. Nie že by som si necenila hlboké myšlienky, ktoré dokážu byť aktuálne aj roky po napísaní, no vždy ma odrádzali dve veci. Prvou bola moja nechuť už od strednej školy, kedy ma doslova iritovalo povinné čítanie, ktoré mi na dlhé roky vzalo vietor z plachiet, čo sa čítania ako takého týka. Jednoducho mi 80% diel v zozname povinnej literatúry nič nehovorilo (vek, náročnosť...). Nepokladám to za hanbu, každému sa páči niečo iné a nútiť ho k niečomu, k čomu nemá vzťah má zvyčajne úplne opačný efekt. Druhým a dosť zásadným problémom bol u mňa jazyk týchto diel a štýl, akým sú napísané, ktoré sú ďalším klincom do rakvy v mojej snahe priblížiť sa klasike. Často je pre mňa toto čítanie ako čítanie návodu na zostrojenie raketoplánu v čínštine. Ani to nepokladám za hanbu, jednoducho je to tak.

Napriek tomu som sa však nenechala odradiť a prekonala som svoj blok a začítala som sa do jednej z klasík americkej literatúry - diela, ktoré získalo Pulitzerovu cenu Nezabíjajte vtáčika od Harper Lee-ovej.

Nájdem si ťa - slová rozlúčky a garancie včasného návratu alebo vyhrážka, ktorá sa zaryje až pod kožu?

Povedzme si to narovinu - svet nie je krásnym miestom. Agresivita a násilie sú na dennom poriadku a dennodenne sa na nás zo správ z každého kúta sveta valia neuveriteľné ľudské osudy. Aj napriek tomu, že žijeme v 21. storočí je násilie na ženách v mnohých krajinách "rešpektované". Pre mňa ako Európanku nepochopiteľné... To je u mňa jeden z dôvodov, prečo by som sa nikdy nechcela ocitnúť či nedajbože žiť v krajine, kde nemajú ženy svoje práva. Zlu sa však človek nevyhne a striehne naňho na každom rohu. Hlavne nežnejšie pohlavie sa preto musí mať na pozore...

Reportážne knihy z Vydavateľstva Absynt sa v poslednom čase stali nenahraditeľnými stálicami v mojej knižnej zbierke. Bez akéhokoľvek prifarbovania poskytujú čitateľom živý obraz udalostí, ktoré otriasli svetom alebo aj naopak prinášajú príbehy, ktoré sa k ľudom nedostali masovo. Pri mojom rozhodovaní, po ktorej knihe z tohto vydavateľstva siahnem najbližšie padla voľba na knihu Nájdem si ťa od Joanny Connors.