Klasike sa vyhýbam ako čert krížu. Nie že by som si necenila hlboké myšlienky, ktoré dokážu byť aktuálne aj roky po napísaní, no vždy ma odrádzali dve veci. Prvou bola moja nechuť už od strednej školy, kedy ma doslova iritovalo povinné čítanie, ktoré mi na dlhé roky vzalo vietor z plachiet, čo sa čítania ako takého týka. Jednoducho mi 80% diel v zozname povinnej literatúry nič nehovorilo (vek, náročnosť...). Nepokladám to za hanbu, každému sa páči niečo iné a nútiť ho k niečomu, k čomu nemá vzťah má zvyčajne úplne opačný efekt. Druhým a dosť zásadným problémom bol u mňa jazyk týchto diel a štýl, akým sú napísané, ktoré sú ďalším klincom do rakvy v mojej snahe priblížiť sa klasike. Často je pre mňa toto čítanie ako čítanie návodu na zostrojenie raketoplánu v čínštine. Ani to nepokladám za hanbu, jednoducho je to tak.
Napriek tomu som sa však nenechala odradiť a prekonala som svoj blok a začítala som sa do jednej z klasík americkej literatúry - diela, ktoré získalo Pulitzerovu cenu Nezabíjajte vtáčika od Harper Lee-ovej.