Papierový palác je možno kvôli obálke nenápadnou knižkou. No keď sa na ňu pozriete bližšie a dáte šancu minimálne anotácií, tak možno v nej rovnako ako ja uvidíte príbeh, ktorý má potenciál zaujať. O tom, že si túto knihu chcem prečítať nebolo pochýb. Videla som zopár prirovnaní (najmä na českých stránkach), kde si ju viacerí čitatelia aj vďaka tomu, že sa gro príbehu odohráva pri tajomnom rybníku zaradili do kategórie príbehov podobných knihe Kde raky spievajú. Papierový palác je však niečo úplne iné a nenechajte sa pomýliť...
Mnohých možno potrápi zvláštny koncept vyrozprávania príbehu. Aj napriek tomu, že viete, že v priebehu 24 hodín dôjde k rozuzleniu, tak sa budete v rámci jednej kapitoly viackrát vracať v čase. Vrátite sa aj o takmer 50 rokov späť. Do doby, kedy sa začala písať spletitá a bolestivá história jednej rodiny. Jazvy a staré rany sa budú opäť jatriť... Spočiatku som si musela zvykať nielen na tieto skoky v čase, ale aj na možno trošku expresívnejší jazyk a neokrôchanejšie vyjadrovanie. To všetko mi však akosi k príbehu pasovalo a nepôsobilo na mňa silene a umelo. Akurát len neustále poukazovanie na nízku kapacitu Ellinho mechúra mi už liezlo na nervy. Autorka možno mohla aj trochu ubrať zo zvráteností a nie ich neustále nabaľovať - myslím, že tento aspekt príbehu môže spôsobiť u čitateľa opačný efekt a to emočný chlad a nezáujem, lebo všetkého veľa škodí... Prvých možno 50 strán bolo rozbehových, no ani na chvíľu som nepochybovala, že knihu musím dočítať a že ma buď rozčúli alebo mi zlomí srdce...
Elle sa spolu so svojou excentrickou matkou, svojimi tromi deťmi a dokonalým manželom Petrom vracia na miesto, kde jej rodina trávila letá dlhé roky ešte pred jej narodením. V zajatí prírody, kde odpadkové koše terorizovali nenásytné medvedíky čistotné, kde si myši tvorili svoje kolónie a pavúky splietali siete sa zrodil veľmi bolestný životný príbeh a odohrala tragická udalosť, ktorá životy dvoch ľudí naveky poznačí. Ich magnetizmus, túžbu a detské zaľúbenie však čas a vzdialenosť nerozdelia... Práve naopak, po takmer 35 rokoch sa medzi Elle a Jonasom odohrá to, po čom obaja stále túžili. Elle tak stojí pred náročným životným rozhodnutím - opustí svoju rodinu a toho, ktorého si podľa nej ani nezaslúžila alebo na toto vzplanutie zabudne a zabije v sebe lásku a túžbu po mužovi, ktorý ovplyvnil jej bytie? Vyberie si stabilitu v rodinnom kruhu či vrtkavé dobrodružstvo s mužom svojich snov?
Príbeh má mnoho vrstiev. Nepoukazuje len na detstvo v rozvrátenej rodine, sexuálne zneužívanie, ale aj na dôsledky tutlania pravdy, na pretrvávajúci pocit viny a nenaplnené sny i spaľujúcu vášeň. Už na začiatku mi rodinná história vyrazila dych a moje predpoklady, že to bude ešte bolestivejšie, horšie, expresívnejšie, tragickejšie a odpornejšie sa naplnili. Prešiel cezo mňa parný valec emócií, hnev z nespravodlivosti, krivdy, smútok... Aj keď postava Elle nebola práve najsympatickejšia, tak som trpela spolu s ňou. Občas sa objavili aj svetlé a vtipné momenty - hlavne pri dialógoch jej matky s Elliným manželom Petrom. Osviežujúce boli aj zážitky Elle s jej sestrou Annou a závan nevinnosti priniesli počiatky jej vzťahu s Jonasom, ktorý siahal do obdobia ich skoku do búrlivých vôd puberty.
S každou stránkou som mala pocit, že sa do mňa emócie a neprávosť zarývajú ako žiletka. Veľmi som Elle fandila, aby konečne našla pokoj a to pravé šťastie. Záver aj napriek všetkému beriem ako niečo, čo autorka vyriešila šalamúnsky. Ak by totiž zvolila niečo iné, tak neviem, či by som jej uverila. Celý čas sa nesnažila príbeh osladiť, aby tak okato potešila čitateľovo srdce. Malo by to totiž asi taký efekt ako plátať deravú strechu počas vyčíňania hurikánu...Nepreháňam, ak Papierový palác zaradím k top knihám tohto roka. Za mňa 5/5💥, aj keď príbeh mal aj zopár trhliniek.
Za knihu v rámci spolupráce ďakujem vydavateľstvu Tatran 💔
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)