Určite to poznáte. Nová kniha, chcete ju čítať a zároveň ju len tak prekladáte z miesta na miesto. Presne toto sa mi stalo pri knihe Ostrov stratených stromov. Čosi ma k nej priťahovalo a zároveň som aj mala obavy, či nebude tématicky ťažšia, čo som teraz ozaj nepotrebovala.
Aj keď bola moja cesta k tejto knihe pomerne opatrná, tak poviem pravdu - pocit, ktorý vo mne po prečítaní zanechala bol taký, aký zažijete len pri málo knihách. Pri čítaní sa to vo mne tiež bilo. Na jednej strane som chcela čo najskôr vedieť, ako tento príbeh dopadne, no na strane druhej som vedela, že akonáhle pretočím poslednú stránku knihy, tak mi za ňou bude smutno... Ak by láska k čítaniu mala hmatateľnú podobu, tak pre mňa by to bola práve táto kniha.
Gro príbehu sa odohráva v 70. rokoch 20. storočia na Cypre, kde zúri občianska vojna a britský kolonializmus situácií tiež nijak nenahráva. A práve tu, na tomto malom ostrove, ktorý rozdelila jedna zelená čiara na mape sa stretávajú grécky kresťan Kostas a turecká moslimka Defne. Mladí milenci to v rozorvanej spoločnosti plnej predsudkov a zbytočnej nenávisti a krviprelievania nemajú ľahké. Pri ich príbehu vám bude stískať srdce a budete im fandiť. Ich vzťah prekvitá potichúčky, pomaličky a s istotou hlbokej stopy. A to v jednej šťastnej taverne priamo pred očami a pod konármi hrdého figovníka. Teda pod jej konármi 😊
Elif Shafak pri tomto príbehu netlačí na pílu. Emócie podáva čitateľovi v čistom, surovom stave a zároveň citlivo a s obrovskou dávkou empatie. Prepojenie na prírodu je nielen v rukách zanieteného biológa Kostasa vďaka jeho láske k všetkému živému. Na nezastupiteľnú úlohu matky prírody nás upozorňuje aj iný, netypický rozprávač - figovník. Dokonca figovník ženského rodu. Jej rozprávanie a úvahy o láske, či o tom, ako sú stromy dôležité i jej strety s inými živými tvormi - mravcami, papagájom či komárom sú neodmysliteľňou súčasťou príbehu a dali mu magickú, snovú príchuť, ktorá sa dotkne každej vašej bunky.
Ďalšia časť príbehu sa odohráva pár rokov pred rokom 2020 v Londýne a tiež na začiatku nového milénia na preskačku v Londýne a na Cypre. Na Cyprus sa už podľa mňa budete pozerať úplne inak. Nielen ako na lákavú, letnú dovolenkovú destináciu, ale aj ako na ostrov, ktorý má za sebou veľmi bohatú a žiaľ aj krvavú a bolestivú históriu a kde človek zabudol, že aj príroda je živý tvor a treba ju rešpektovať. Mnohí v snahe začať odznova ostrov doslova vypudili z mysle a snažili sa mlčaním potlačiť nepríjemné spomienky. Iní sa zas hrdo hlásili k tradíciam a svojim koreňom. Jednou z takých postáv bude Merjem, ktorá si vás získa svojou stredomorskou bezprostrednosťou, no zároveň vás aj zoznámi s jej možno trošku starosvetským presvedčením, v ktorom majú tradície nezastupiteľné miesto. A aj veľmi zvláštne prirovnania a spŕška prísloví. Autorka sa tiež vracia k téme dedičnej traumy a jej vplyvu na ďalšie generácie. Jej rozdielne dôsledky uvidíte hlavne v linke odohrávajúcej sa okolo roku 2000, kedy dochádzalo k mnohým exhumáciám obetí.
A záver? Ten bol krásnou bodkou za týmto úžasným príbehom. Mňa si úplne získal. Ostrov stratených stromov radím k tým príbehom, ku ktorým sa ešte rada niekedy vrátim. Zanechal vo mne hlbokú emóciu a to sa doposiaľ podarilo len veľmi málo knihám. Pomyselne skladám klobúk pred Elif Shafak, lebo na príbeh Kosmasa, Defne, Ady, jedného etnicky rozdeleného ostrova a magického figovníka určite tak skoro nezabudnem. Toto je jednoznačne najlepšia kniha, ktorú som tento rok prečítala a neverím, že ju ešte niečo prekoná. 5/5 ⭐️ a kľudne ešte viac 💔
Za knihu a nezabudnuteľný čitateľský zážitok ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Tatran 🌳
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)