Som knižný snorič a nehanbím sa za to. Pravidelne kutrem na Martinuse, Buxe a hľadám v edičákoch vydavateľstiev, čo nové sa chystá uzrieť svetlo knižného sveta. Inak tomu nebolo ani v prípade vydavateľstva Tatran. Z októbrových noviniek som bola takpovediac v trubke a okrem iných ma zaujala aj kniha V mene kríža od slovenského autora Marcela Kušníra. Tak si ju teraz vezmem na paškál.
Aj keď som sa posledné mesiace tématike druhej svetovej vojny celkom vyhýbala, tak opis prostredia a vzťahov na slovenskej dedine v čase vojny a povstania ma zlákal. Ide o útlu knihu, no autor napriek tomu dokázal na necelých 200 stranách veľmi uveriteľne vykresliť nielen atmosféru, ale aj to, čo zlé časy a najmä strach dokážu z človeka urobiť. Respektíve, čo v ňom dokážu prebudiť. Či už išlo o šľachetné činy, prirodzený akt ľudskosti, plávanie v mede depresie alebo nenávisť, zlobu a najprízemnejšie pudy.
Vyzdvihnem autorov krásny popisný štýl, ktorý ma veľmi bavil. Každá veta mala svoj význam a ponorila ma do príbehu. Práve vyšperkovaná, umná, neprehnaná a v žiadnom prípade odfláknutá skladba viet dala príbehu výraznú nadstavbu. Ak v príbehoch hľadáte to, čo vás tam dokáže preniesť aj vizuálne, tak ste na správnej adrese. Nájdete tu aj niekoľko zamyslení medzi riadkami a čo ma úplne fascinovalo bol veľmi pestrý diapazón postáv.
Pri strete dvoch rôznych ideológií som nemala pocit, že autor tlačí na pílu a snaží sa nás okato presvedčiť o tom, čo je správne. Postave farára Čobrdu je venované gro príbehu. Ide o farára filozofa, ktorý nesúdi, necháva priestor aj druhej strane a hlavne počúva. Jeho briskný, úprimný pohľad na vec a hlavne rešpekt, empatia a schopnosť počúvať bolo to, čo ma na ňom ako na postave uchvátilo. Práve táto rovina viery dnes často absentuje. Budem priama - práve skrývanie sa za vieru formou návštevy kostola, sedením v prvom rade, nosením čo najväčšieho krížika na hrudi, no na druhej strane závisťou, súdením, ohováraním mi v dnešnej dobe hrozne vadí. Ľudskosť a pekné činy sú často tiché, neviditeľné a ten, kto ich robí sa nemusí biť do pŕs, aký človek je. Hovoria zaňho činy a nie prázdne slová. Práve to mi bolo veľmi sympatické a z tohto by si mali "skalní" zobrať ponaučenie. Nestačí pred svetom ukazovať pekný obraz a vyberať si to, čo nám vyhovuje. Treba si aj vykasať rukávy a dobro konať...
Ako protipól sa v príbehu objavil ranený nemecký vojak Heinrich. Ten bol tiež veľmi zaujímavou postavou, ktorá príbeh ešte viac zamotala. Starosta Baláž, Dušičkovci, gardista Tvrdoň i neoblomný a sadistický Engler sú postavy, ktorých charakterové črty sú viditeľné i v súčasnosti. Je až mrazivé, ako sa ľudia nedokážu poučiť z histórie a ako nás ani dejiny, nie až tak zaprášené vrstvou pol metrového prachu nedokážu zobudiť. Príbeh má tak presah aj do dneška a ukazuje nám zrkadlo toho, akí sme. Žiaľ i chvalabohu.
Čo ešte vypichnem je naturálnosť. Autor neopisuje umieranie s pátosom. Skôr také, aké naozaj je. Smrť v dôsledku vojny, chamtivosti a v hnaní sa za ideológiou nikdy nie je hrdinská, ale zbytočná. Ak by som si neprečítala, že ide o debut, tak to ani nezistím. Ponorila som sa do kvalitného príbehu, s výborne namixovanými postavami, skvelým vykreslením vtedajšej atmosféry a koniec príbehu ma doslova pribil ku knihe. Čítanie vás bude v prípade, že ste empatický bolieť, no ako čitateľ som veľmi vďačná za to, že autor nezabil príbeh rozprávkovosťou, ale stavil na surovú a nefalšovanú, surovú naturálnosť... Ak hľadáte kvalitné čítanie pre nadšenca histórie, tak neváhajte - ja som ostala veľmi milo prekvapená a budem knihu ďalej odporúčať.
Za knihu v rámci spolupráce ďakujem vydavateľstvu Tatran a som rada, že dávate priestor novým tváram na našej domácej spisovateľskej scéne 👍
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)