Nemám veľmi v obľube typické "vojnovky", ktoré majú tendenciu viac brnkať na city a iba sa priživiť na záujme čitateľov než priniesť niečo nové, zaujímavé a hlavne poučiť. Pri knihe Pierko na vode som spočiatku bola na pochybách, no nakoľko sa dej príbehu odohrával krátko po skončení druhej svetovej vojny vo vysídľovacom tábore v Nemecku, tak som si povedala, že toto je o dosť iný pohľad na (po)vojnové obdobie a tak nemám prečo váhať.
Po prvej kapitole som mala zmiešané pocity. Postavy troch žien a aj ich osudy sa mi hlavne vďaka "odskakovaniu" od postavy k postave v rámci kapitoly začali už hneď na začiatku mýliť. Preto som knihu na istý čas odložila a radšej som si počkala na obdobie, kedy budem mať na príbeh viac času a aj čistejšiu hlavu. Od druhej kapitoly sa však tieto moje obavy o smerovaní príbehu rozplynuli a tak som sa po divnom začiatku do knihy konečne začítala.
Hlavnými hrdinkami sú tri ženy s odlišnými osudmi, každá v inom veku a každá z inej krajiny. Najmladšia Kitty, ktorú rodičia chceli uchrániť pred hrôzami blížiacej sa vojny jej presídlením z Viedne do Británie sa mi už od začiatku marila ako najzáhadnejšia a najrezervovanejšia. Delphine, ktorú do vysídľovacieho tábora dostala strata rodiny, chlad prázdneho Paríža, túžba byť potrebnou a využiť svoje znalosti bola zas postavou, ktorej som celý čas veľmi držala palce. Martha - mladá žena zo Spojených štátov bola zas ženou, v ktorej sa možno uvidia viaceré, ktoré žijú v nešťastnom vzťahu poznačenom závislosťami. Práve pri nej som videla asi najväčší presah aj do súčasnosti.
Práca vo vysídľovacom tábore nie ďaleko od hrôzostrašného tábora Dachau bola pre tieto ženy ťažkým sústom a zároveň aj akousi terapiou a procesom uzdravovanie duše. V prípade Marthy to bol zároveň únik od muža, ktorý rád pozeral na dno pohárika. Kitty sa do Nemecka vrátila kvôli rodičom, s ktorými stratila kontakt a Delphine práca ošetrovateľky v spoločností detí pomohla uzdraviť zlomené srdce zo straty manžela a syna. Ťažké osudy ľudí, ktorí sa počas vojny ocitli vinou krutosti režimu v inej krajine alebo na okraji spoločnosti sa zišli v jednom priestore. Ich životy neboli týmto trom hrdinkám ukradnuté. Kapitulácia Nemecka a oslobodenie Spojencami totiž v ich prípade nemalo úplne šťastný koniec. Ťažkosti pokračovali a týkali sa nielen otázok bývania či práce, ale aj psychiky a tiež znovuzačlenenia do spoločnosti. Návrat do ich rodiska často nebol možný - či už to bolo spôsobené tým, že o domov prišli alebo tým, že sa čiarky na mape opäť prepisovali a ťažko skúšaných ľudí strašili ďalšie hrozby - železná opona a stalinizmus.
Niektoré osudy ľudí autorka popísala okrajovo. Iným zas venovala väčší priestor. Mnohé z nich boli inšpirované skutočnosťou. Aj keď boli postavy v jej románe vymyslené, tak mnohé Jadzie, Haliny či Josefovia mali podobné osudy. Trochu to odľahčím - pri skladbe postáv s menami Wolf a seržant Charles Lewis som mala občas pocit, že autorka je asi zároveň aj fanúšikom F1. Samozrejme nechýbala ani romantická vsuvka a doják, no happy end počas čítania budete týmto ľuďom určite zo srdca priať. Nad romantickou linkou tentokrát prižmúrim očko - beriem to ako znak toho, že autorka chcela poukázať na fakt, že láska sa môže zrodiť aj v temnote.
Páčilo sa mi, že autorka aj mne v tomto smere otvorila oči. Po skončení vojny neprišla radosť, ale aj mnohé starosti. Veľa ľudí prišlo o všetko a museli znova hľadať to, čo stratili alebo začať úplne od nuly. Svojim spôsobom to bol teda ďalší boj. Posledný vysídľovací tábor bol uzavretý až v roku 1959. Ani 14 rokov teda nestačilo na to, aby sa situácia zmenila a ukľudnila a aby obete vojny našli svoje šťastie, nový domov či nový zmysel života. Preto je o dosť smutnejšie, že sa nevieme (a asi ani nechceme) poučiť a aj napriek takému čiernemu mementu z nedávnej minulosti si nedokážeme vážiť mier a to, čo máme.
Príbeh samozrejme mal nejaké tie chybičky krásy - aj štylistické aj dejové, no tiahla sa ním veľmi žičlivá atmosféra, pečať nádeje, úprimnej pomoci a dobra. Úplne krásne mi zapadol do tejto pochmúrnej atmosféry - nielen z hľadiska počasia, ale aj takej celkovej nálady v spoločnosti. Často totiž možno práve pripomienka toho, že ľudstvo si už prešlo mnohými zlými udalosťami a prežilo príliš veľa zloby dáva človeku silu a vieru, že toho vydrží naozaj veľa. Nebol by však život krajší, ak by sme konečne žili v pokoji a harmónií a nespôsobovali si navzájom smútok a žiaľ? Ďakujem za toto krásne posolstvo a zároveň aj na iný a nedofarbený pohľad na život ľudí po vojne. Autorka začala totiž tam, kde iný skončili - vidinou konca vojny ako nositeľa happy endu. Skutočnosť však bola v mnohých prípadoch úplne iná...
Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Grada 🪶
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)