Pomaly plynúci príbeh o silných putách priateľstva - Zátišie

Ak sa v príbehu objaví kombinácia - iná krajina a zachytenie viacerých dekád, tak väčšinou neváham. Mám rada príbehy, kde sa objavuje niečo nové a neznáme z hľadiska kultúry a miestnych zvykov aj kde sa postavy vyvíjajú v čase. Ak je psychológia postáv prešpekulovaná a môžem si porovnať aká bola postava na začiatku a aká na konci príbehu, tak neexistuje, aby som takú knihu prehliadla. A presne to ponúkala novinka od Sarah Winman - Zátišie.

Ako aj názov prezrádza, tak neočakávajte extra dynamiku. Autorka nezvolila tento názov len tak z dlhej chvíle. Mne to zo začiatku tak úplne nedocvaklo - nie som práve expertom na výtvarné umenie a čo nakreslím, to je veľmi ťažko identifikovateľné 😂 Práve s touto statickou rovinou príbehu som veľmi dlho bojovala a k čítaniu som sa musela občas nútiť. Ak ste teda podobne ako ja tým typom čitateľa, čo potrebuje akciu, twisty, pletky, kostlivcov v skrini, bazény krvi, dramatické lety taniermi, hitparádu ku*va charakterov a nasadzovanie parohov, tak sa asi tiež trošku vytrápite.

Prvá časť príbehu je rozťahanejšia a brodila som sa v nej ako v mede. V čase bojov počas druhej svetovej vojny sa stretli učiteľka umenia Evelyn Skinnerová a o 40 rokov mladší vojak Ulysses Temper pri záchrane umeleckých diel. Krátke, no intenzívne stretnutie sa obom zamemorovalo a prebehla pomyselná iskra. Nie však iskra vášnivá, ale taká na báze porozumenia, priateľstva a ľudskosti. Zo začiatku som mala menší problém s menami postáv, čo však nebola vina autorky - Taňko má Alzheimera, čo mu bielitkuje mená alebo ich rovno hodí do lačnej skartovačky. S návratom Ulyssesa na jeho rodnú hrudu prišla zatiahnutá ručná brzda. Akonáhle sme sa ocitli v zaprdenom anglickom pube, tak nastal útlm. Všetko sa rozhýbalo až v momente, kedy sa Ulysses dostastal k majetku v Taliansku prakticky ako slepé kura k zrnu. Celá táto rošáda bola okorenená reáliami z jeho života a aj zo života ľudí, ktorí mu boli najbližší. Pripravte sa na to, že často narazíte na reflux majiteľa pubu Cola, podrezaný jazyk papagája Clauda, nerozhodnosť barovej speváčky Peg i veštecké schopnosti v oblasti hazardu svojského Cressyho a jeho konverzácie s čerešňou.

Ďalšie časti príbehu boli už pútavejšie. Zvykanie si na nové situácie v cudzej krajine i jazyková bariéra boli vodou na mlyn pre moje centrum škodoradosti 😆 Ok, nafukujem, viac ma bavili krásne popisy Florencie a aj to, ako sa zhostila života v centre talianskej kultúry zvláštna štvorica - Cressy, papagáj Claude, Ulysses a dievčatko Alys. V tomto momente začal mať príbeh iný náboj. Život hlavných aktérov bol naďalej popísaný skôr ako denná rutina, no postupný vývoj postáv mu dodal inú príchuť a šťavu. Neskôr sa v príbehu opäť vrátime k Evellyn a milým náhodám i nervydrásajúcim udalostiam. Autorka nenačrtla len obdobie vojny, ale prenikla aj do obdobia hippies, bojov za práva žien, nebála sa ani homosexuality a ocitli sme sa i vo Florencii v čase veľkých, zničujúcich záplav, kedy mi srdce stislo pri obrovskej dávke spolupatričnosti a pomoci blízkemu. 

Láska v Zátiší má ako aj anotácia sľubuje viacero podôb. Stretávame sa tu s láskou romantickou, láskou k prírode, umeniu, s patriotizmom, žiadostivosťou, láskou homosexuálnou i silou priateľstva a vzájomných väzieb. Stávka na pomerne hutný mix, ktorý nemal výrazné trhliny a nespôsobil čitateľovi prežratosť sa Winmanovej vyplatil. Autorka každú rovinu dokázala veľmi verne, vtipne i vážne a zároveň aj s nadsázkou a ponaučením opísať, pričom zachovala jednoduchosť a veľmi pomalý posun k cieľu. Toto je uprieť nemôžem.

Priznávam, že toto hodnotenie sa mi až tak ľahko nepísalo a zabralo mi viac času než obvykle. Príbeh možno práve tou pomalšou dynamikou úplne nenaplnil moje očakávania, no na strane druhej sa mi páčilo to, čo autorka priniesla z hľadiska vývoja postáv. Občas mi veľmi pripomínal denníček alebo také nenápadne kukanie cez priezor na ľudí naokolo. Ak máte radi Taliansko a konkrétne Florenciu, tak vás určite poteší výdatný popis mesta a domácich. Príbehu nechýbal ani sarkazmus a suchší vtip. Napríklad lobotómia charizmy mi asi navždy ostane vrytá v pamäti 😆 Čo však autorke neodpustím a pomyselne jej za to brúsim gilotínu čitateľskej pomsty je absencia úvodzoviek. Zvykla som si na ňu asi až po cca 100 stranách a spôsobila mi chaos, keďže dialógmi nešetrila. Nakoľko však autorka umne, s gráciou, elegantne a priam lahodne dokázala túto "ságu" nepreplácať, tak si tento príbeh nájde určite veľa nadšených čitateľov. Ja sa zaradzujem k tým na rozhraní - pol na pol, nesedelo mi to slimačie tempo a úvodná rozťahanosť.

Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Tatran 🍋🦜🎨🤌🍝