Maggie O'Farrell má pri výbere postáv do svojich historických fikcií nos a správny inštinkt. Už pri Hamnetovi mi udrela na tú správnu strunku a čakala som s čím príde nabudúce. V prípade Manželského portrétu sa však tématicky posunula inam a čitateľovi naservírovala opäť dôveryhodný a prudko čitateľný príbeh, ktorý sa mohol kľudne odohrať tak, ako ho aj popísala. No až keď dôkladne nazriete do dostupných historických prameňov, tak zistíte, že Farrellová sa s príbehom vyhrala a vdýchla doň niečo iné - svoj vklad, predstavivosť, cit a tvár.
Vyžívam sa v príbehoch, vďaka ktorým sa môžem preniesť inam. Nielen geograficky, ale aj dobovo. Čo sa mi na autorke veľmi páči je jej talent pracovať so slovom ako takým. Jazyk diela totiž prispôsobila obdobiu, v ktorom sa odohrával. Nevynechala dlhšie popisy prostredia, v ktorom sa zdržiavala šľachta a do detailu vdýchla život aj postavám v príbehu. Mala som tak pocit, že i ja som jedným z aktérov, ktorý nenápadne sleduje dianie. Budem však úprimná, nie každému tieto opisy a jazyk budú po chuti a tak odporúčam jediné - prečítajte si ukážku. Tento jazyk a štýl bol pre mňa ako šperk. Hoci som knihu nezhltla na posedenie, tak som sa pristihla pri tom, že si napriek pomalšiemu tempu príbeh vychutnávam.
Lukrécia mala svoj osud napísaný ešte predtým, než sa narodila. Bola totiž dcérou vládcu Florencie Cosima de'Medici a jeho manželky Eleonory. Šľachtičné boli už od útleho veku obchodným artiklom a ich jedinou úlohou bolo zachovanie rodu v dohodnutom manželstve. Absencia lásky, vo väčšine prípadov aj emočný chlad od rodičov, prísna dvorná etiketa, odtrhnutie od domova a svojich koreňov a strata akejkoľvek možnosti voľby boli tým, čo zo ženských potomkov v danom období robilo nedobrovoľných väzňov a doslova zlaté chodiace inkubátory. Lukrécia bola však iná. A necítila to tak len ona, ale aj jej najbližší. Mala v sebe oheň, iskru a istú dávku nespútanosti, ktorú nepokoril ani prudko stiahnutý korzet či prísne oko dvora. No manželstvo a čakanie na potomka - to už bol tvrdší oriešok.
Autorka šla naozaj až na počiatok. Doslova. Keď si knihu prečítate, tak pochopíte. Z malého neposedného batoľaťa sa po pár stránkach stáva zvedavé a nebojácne dieťa kľučkujúce medzi hrncami. Po pár kapitolách vidíme prerod na mladú slečnu so štetcom v ruke a neskôr aj nedobrovoľnú a príliš rýchlu a nútenú premenu na ženu, ktorá si musela plniť manželské povinnosti a to, čo sa od nej očakávalo - bez poznámok, s noblesou, sklopenými ušami a hrdosťou. Alfonso d'Este mal byť pôvodne manželom jej staršej sestry Márie. Tá sa však úlohy manželky nezhostila, lebo sa svadby už nedožila. Tieň jej sestry ju ešte bude dlho mátať. Z Florencie sa Lukrécia ocitne ďaleko od domova, na panstve svojho manžela - vojvodu z Ferrary. Alfonso pôsobí zvláštne. Dvojtvárne. Podmanivo i chápavo. Milo i kruto... Aký teda v skutočnosti je a čo sa skrýva za tajomnými očami, vypracovanými svalmi a škrobeným vystupovaním? Prečo ju na dvore neprivítala jej svokra a čo sa skrýva za doliezaním a umeloprívetivým správaním Alfonsových sestier?
Z postavy Alfonsa sa mi už od začiatku ježili všetky chlpy. Bol priam hypnoticky podmanivý. Ako pesnička, ktorú počujete v rádiu, ktorá vám lezie na mozog, no ktorú si napriek tomu celý deň pospevujete a samého seba tak privádzate do šialenstva. Aj bez toho, aby bolo už skôr načrtnuté, čo sa vlastne stane a čo Lukréciu čaká budete tušiť, že niečo tu nie je s kostolným poriadkom. Navyše Alfonsova pravá ruka Leonello nie je o nič sympatickejší. Krutosť a sadizmus mu sršia z očí a jeho bezhraničná vernosť je viac než zrejmá. Lukréciiným svetielkom nádeje je len jej pestúnka Sofia, ktorá bude ešte v časoch kedy žila vo Florencii jej tichým spojencom a neskôr sa k nej pridá aj jej dcéra Emília, ktorá bude Lukréciinou slúžkou po tom, ako sa stane vojvodkyňou. Ako jej najbližší zareagujú na jej podozrenia a vnútorný nepokoj?
Mám aj drobné výhrady. Občas ma vyrušovali niekedy príliš dlhé kapitoly, ktoré mohla autorka predeliť. Napriek tomu som príbeh hltala a keď slová a stránky v knihe ubúdali, tak mi prišlo ľúto, že príbeh skončil. Lukréciine ťahy štetcami na plátne, jej vidina sveta i temperament sa mi vryli do pamäte. Koniec mal pre mňa trpkú, ale aj svojim spôsobom sladkú príchuť - tu som dosť na vážkach. Téma ženstva, hľadania seba samej i snaha žiť tak ako to chcem ja mi bola bližšia než téma materstva, manželskej lásky a strát v Hamnetovi. Teším sa aj na ďalšie diela autorky. 5/5⭐️.
Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran ❣️Maggie O'Farrell má pri výbere postáv do svojich historických fikcií nos a správny inštinkt. Už pri Hamnetovi mi udrela na tú správnu strunku a čakala som s čím príde nabudúce. V prípade Manželského portrétu sa však tématicky posunula inam a čitateľovi naservírovala opäť dôveryhodný a prudko čitateľný príbeh, ktorý sa mohol kľudne odohrať tak, ako ho aj popísala. No až keď dôkladne nazriete do dostupných historických prameňov, tak zistíte, že Farrellová sa s príbehom vyhrala a vdýchla doň niečo iné - svoj vklad, predstavivosť, cit a tvár.
Vyžívam sa v príbehoch, vďaka ktorým sa môžem preniesť inam. Nielen geograficky, ale aj dobovo. Čo sa mi na autorke veľmi páči je jej talent pracovať so slovom ako takým. Jazyk diela totiž prispôsobila obdobiu, v ktorom sa odohrával. Nevynechala dlhšie popisy prostredia, v ktorom sa zdržiavala šľachta a do detailu vdýchla život aj postavám v príbehu. Mala som tak pocit, že i ja som jedným z aktérov, ktorý nenápadne sleduje dianie. Budem však úprimná, nie každému tieto opisy a jazyk budú po chuti a tak odporúčam jediné - prečítajte si ukážku. Tento jazyk a štýl bol pre mňa ako šperk. Hoci som knihu nezhltla na posedenie, tak som sa pristihla pri tom, že si napriek pomalšiemu tempu príbeh vychutnávam.
Lukrécia mala svoj osud napísaný ešte predtým, než sa narodila. Bola totiž dcérou vládcu Florencie Cosima de'Medici a jeho manželky Eleonory. Šľachtičné boli už od útleho veku obchodným artiklom a ich jedinou úlohou bolo zachovanie rodu v dohodnutom manželstve. Absencia lásky, vo väčšine prípadov aj emočný chlad od rodičov, prísna dvorná etiketa, odtrhnutie od domova a svojich koreňov a strata akejkoľvek možnosti voľby boli tým, čo zo ženských potomkov v danom období robilo nedobrovoľných väzňov a doslova zlaté chodiace inkubátory. Lukrécia bola však iná. A necítila to tak len ona, ale aj jej najbližší. Mala v sebe oheň, iskru a istú dávku nespútanosti, ktorú nepokoril ani prudko stiahnutý korzet či prísne oko dvora. No manželstvo a čakanie na potomka - to už bol tvrdší oriešok.
Autorka šla naozaj až na počiatok. Doslova. Keď si knihu prečítate, tak pochopíte. Z malého neposedného batoľaťa sa po pár stránkach stáva zvedavé a nebojácne dieťa kľučkujúce medzi hrncami. Po pár kapitolách vidíme prerod na mladú slečnu so štetcom v ruke a neskôr aj nedobrovoľnú a príliš rýchlu a nútenú premenu na ženu, ktorá si musela plniť manželské povinnosti a to, čo sa od nej očakávalo - bez poznámok, s noblesou, sklopenými ušami a hrdosťou. Alfonso d'Este mal byť pôvodne manželom jej staršej sestry Márie. Tá sa však úlohy manželky nezhostila, lebo sa svadby už nedožila. Tieň jej sestry ju ešte bude dlho mátať. Z Florencie sa Lukrécia ocitne ďaleko od domova, na panstve svojho manžela - vojvodu z Ferrary. Alfonso pôsobí zvláštne. Dvojtvárne. Podmanivo i chápavo. Milo i kruto... Aký teda v skutočnosti je a čo sa skrýva za tajomnými očami, vypracovanými svalmi a škrobeným vystupovaním? Prečo ju na dvore neprivítala jej svokra a čo sa skrýva za doliezaním a umeloprívetivým správaním Alfonsových sestier?
Z postavy Alfonsa sa mi už od začiatku ježili všetky chlpy. Bol priam hypnoticky podmanivý. Ako pesnička, ktorú počujete v rádiu, ktorá vám lezie na mozog, no ktorú si napriek tomu celý deň pospevujete a samého seba tak privádzate do šialenstva. Aj bez toho, aby bolo už skôr načrtnuté, čo sa vlastne stane a čo Lukréciu čaká budete tušiť, že niečo tu nie je s kostolným poriadkom. Navyše Alfonsova pravá ruka Leonell nie je o nič sympatickejší. Krutosť a sadizmus mu sršia z očí a jeho bezhraničná vernosť je viac než zrejmá. Lukréciiným svetielkom nádeje je len jej pestúnka Sofia, ktorá bude ešte v časoch kedy žila vo Florencii jej tichým spojencom a neskôr sa k nej pridá aj jej dcéra Emília, ktorá bude Lukréciinou slúžkou po tom, ako sa stane vojvodkyňou. Ako jej najbližší zareagujú na jej podozrenia a vnútorný nepokoj?
Mám aj drobné výhrady. Občas ma vyrušovali niekedy príliš dlhé kapitoly, ktoré mohla autorka predeliť. Napriek tomu som príbeh hltala a keď slová a stránky v knihe ubúdali, tak mi prišlo ľúto, že príbeh skončil. Lukréciine ťahy štetcami na plátne, jej vidina sveta i temperament sa mi vryli do pamäte. Koniec mal pre mňa trpkú, ale aj svojim spôsobom sladkú príchuť - tu som dosť na vážkach. Téma ženstva, hľadania seba samej i snaha žiť tak ako to chcem ja mi bola bližšia než téma materstva, manželskej lásky a strát v Hamnetovi. Teším sa aj na ďalšie diela autorky. 5/5⭐️.
Za knihu ďakujem (v rámci spolupráce) vydavateľstvu Tatran ❣️Z malého neposedného batoľaťa sa po pár stránkach stáva zvedavé a nebojácne dieťa kľučkujúce medzi hrncami. Po pár kapitolách vidíme prerod na mladú slečnu so štetcom v ruke a neskôr aj nedobrovoľnú a príliš rýchlu a nútenú premenu na ženu, ktorá si musela plniť manželské povinnosti a to, čo sa od nej očakávalo - bez poznámok, s noblesou, sklopenými ušami a hrdosťou. Alfonso d'Este mal byť pôvodne manželom jej staršej sestry Márie. Tá sa však úlohy manželky nezhostila, lebo sa svadby už nedožila. Tieň jej sestry ju ešte bude dlho mátať. Z Florencie sa Lukrécia ocitne ďaleko od domova, na panstve svojho manžela - vojvodu z Ferrary. Alfonso pôsobí zvláštne. Dvojtvárne. Podmanivo i chápavo. Milo i kruto... Aký teda v skutočnosti je a čo sa skrýva za tajomnými očami, vypracovanými svalmi a škrobeným vystupovaním? Prečo ju na dvore neprivítala jej svokra a čo sa skrýva za doliezaním a umeloprívetivým správaním Alfonsových sestier?
Z postavy Alfonsa sa mi už od začiatku ježili všetky chlpy. Bol priam hypnoticky podmanivý. Ako pesnička, ktorú počujete v rádiu, ktorá vám lezie na mozog, no ktorú si napriek tomu celý deň pospevujete a samého seba tak privádzate do šialenstva. Aj bez toho, aby bolo už skôr načrtnuté, čo sa vlastne stane a čo Lukréciu čaká budete tušiť, že niečo tu nie je s kostolným poriadkom. Navyše Alfonsova pravá ruka Leonello nie je o nič sympatickejší. Krutosť a sadizmus mu sršia z očí a jeho bezhraničná vernosť je viac než zrejmá. Lukréciiným svetielkom nádeje je len jej pestúnka Sofia, ktorá bude ešte v časoch kedy žila vo Florencii jej tichým spojencom a neskôr sa k nej pridá aj jej dcéra Emília, ktorá bude Lukréciinou slúžkou po tom, ako sa stane vojvodkyňou. Ako jej najbližší zareagujú na jej podozrenia a vnútorný nepokoj?
Mám aj drobné výhrady. Občas ma vyrušovali niekedy príliš dlhé kapitoly, ktoré mohla autorka predeliť. Napriek tomu som príbeh hltala a keď slová a stránky v knihe ubúdali, tak mi prišlo ľúto, že príbeh skončil. Lukréciine ťahy štetcami na plátne, jej vidina sveta i temperament sa mi vryli do pamäte. Koniec mal pre mňa trpkú, ale aj svojim spôsobom sladkú príchuť - tu som dosť na vážkach. Téma ženstva, hľadania seba samej i snaha žiť tak ako to chcem ja mi bola bližšia než téma materstva, manželskej lásky a strát v Hamnetovi. Teším sa aj na ďalšie diela autorky. 5/5⭐️.
Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran ❣️Maggie O'Farrell má pri výbere postáv do svojich historických fikcií nos a správny inštinkt. Už pri Hamnetovi mi udrela na tú správnu strunku a čakala som s čím príde nabudúce. V prípade Manželského portrétu sa však tématicky posunula inam a čitateľovi naservírovala opäť dôveryhodný a prudko čitateľný príbeh, ktorý sa mohol kľudne odohrať tak, ako ho aj popísala. No až keď dôkladne nazriete do dostupných historických prameňov, tak zistíte, že Farrellová sa s príbehom vyhrala a vdýchla doň niečo iné - svoj vklad, predstavivosť, cit a tvár.
Vyžívam sa v príbehoch, vďaka ktorým sa môžem preniesť inam. Nielen geograficky, ale aj dobovo. Čo sa mi na autorke veľmi páči je jej talent pracovať so slovom ako takým. Jazyk diela totiž prispôsobila obdobiu, v ktorom sa odohrával. Nevynechala dlhšie popisy prostredia, v ktorom sa zdržiavala šľachta a do detailu vdýchla život aj postavám v príbehu. Mala som tak pocit, že i ja som jedným z aktérov, ktorý nenápadne sleduje dianie. Budem však úprimná, nie každému tieto opisy a jazyk budú po chuti a tak odporúčam jediné - prečítajte si ukážku. Tento jazyk a štýl bol pre mňa ako šperk. Hoci som knihu nezhltla na posedenie, tak som sa pristihla pri tom, že si napriek pomalšiemu tempu príbeh vychutnávam.
Lukrécia mala svoj osud napísaný ešte predtým, než sa narodila. Bola totiž dcérou vládcu Florencie Cosima de'Medici a jeho manželky Eleonory. Šľachtičné boli už od útleho veku obchodným artiklom a ich jedinou úlohou bolo zachovanie rodu v dohodnutom manželstve. Absencia lásky, vo väčšine prípadov aj emočný chlad od rodičov, prísna dvorná etiketa, odtrhnutie od domova a svojich koreňov a strata akejkoľvek možnosti voľby boli tým, čo zo ženských potomkov v danom období robilo nedobrovoľných väzňov a doslova zlaté chodiace inkubátory. Lukrécia bola však iná. A necítila to tak len ona, ale aj jej najbližší. Mala v sebe oheň, iskru a istú dávku nespútanosti, ktorú nepokoril ani prudko stiahnutý korzet či prísne oko dvora. No manželstvo a čakanie na potomka - to už bol tvrdší oriešok.
Autorka šla naozaj až na počiatok. Doslova. Keď si knihu prečítate, tak pochopíte. Z malého neposedného batoľaťa sa po pár stránkach stáva zvedavé a nebojácne dieťa kľučkujúce medzi hrncami. Po pár kapitolách vidíme prerod na mladú slečnu so štetcom v ruke a neskôr aj nedobrovoľnú a príliš rýchlu a nútenú premenu na ženu, ktorá si musela plniť manželské povinnosti a to, čo sa od nej očakávalo - bez poznámok, s noblesou, sklopenými ušami a hrdosťou. Alfonso d'Este mal byť pôvodne manželom jej staršej sestry Márie. Tá sa však úlohy manželky nezhostila, lebo sa svadby už nedožila. Tieň jej sestry ju ešte bude dlho mátať. Z Florencie sa Lukrécia ocitne ďaleko od domova, na panstve svojho manžela - vojvodu z Ferrary. Alfonso pôsobí zvláštne. Dvojtvárne. Podmanivo i chápavo. Milo i kruto... Aký teda v skutočnosti je a čo sa skrýva za tajomnými očami, vypracovanými svalmi a škrobeným vystupovaním? Prečo ju na dvore neprivítala jej svokra a čo sa skrýva za doliezaním a umeloprívetivým správaním Alfonsových sestier?
Z postavy Alfonsa sa mi už od začiatku ježili všetky chlpy. Bol priam hypnoticky podmanivý. Ako pesnička, ktorú počujete v rádiu, ktorá vám lezie na mozog, no ktorú si napriek tomu celý deň pospevujete a samého seba tak privádzate do šialenstva. Aj bez toho, aby bolo už skôr načrtnuté, čo sa vlastne stane a čo Lukréciu čaká budete tušiť, že niečo tu nie je s kostolným poriadkom. Navyše Alfonsova pravá ruka Leonell nie je o nič sympatickejší. Krutosť a sadizmus mu sršia z očí a jeho bezhraničná vernosť je viac než zrejmá. Lukréciiným svetielkom nádeje je len jej pestúnka Sofia, ktorá bude ešte v časoch kedy žila vo Florencii jej tichým spojencom a neskôr sa k nej pridá aj jej dcéra Emília, ktorá bude Lukréciinou slúžkou po tom, ako sa stane vojvodkyňou. Ako jej najbližší zareagujú na jej podozrenia a vnútorný nepokoj?
Mám aj drobné výhrady. Občas ma vyrušovali niekedy príliš dlhé kapitoly, ktoré mohla autorka predeliť. Napriek tomu som príbeh hltala a keď slová a stránky v knihe ubúdali, tak mi prišlo ľúto, že príbeh skončil. Lukréciine ťahy štetcami na plátne, jej vidina sveta i temperament sa mi vryli do pamäte. Koniec mal pre mňa trpkú, ale aj svojim spôsobom sladkú príchuť - tu som dosť na vážkach. Téma ženstva, hľadania seba samej i snaha žiť tak ako to chcem ja mi bola bližšia než téma materstva, manželskej lásky a strát v Hamnetovi. Teším sa aj na ďalšie diela autorky. 5/5⭐️.
Za knihu ďakujem (v rámci spolupráce) vydavateľstvu Tatran ❣️
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)