Dievča s cudzím srdcom - kam až siaha matkin žiaľ?

Často obchádzam knihy, ktoré mi z hľadiska témy a nazvem to potrebnej vyzretosti vzhľadom k môjmu veku či životným skúsenostiam veľmi veľa nehovoria a nemôžem ich teda až tak dobre chápať či prežívať príbeh spolu s hlavnými postavami. Pri knihe Dievča s cudzím srdcom som bola tiež na pochybách, keďže podľa anotácie mi bolo jasné, že ústredná téma bude úzko prepojená s materstvom. 

Trochu som sa obávala či príbeh správne pochopím a či nebudem len kĺzať po povrchu. Isté veci totiž dokáže pochopiť len človek, ktorý prežíva čosi podobné alebo má s hlavnou postavou nejaké spojivo. V tomto prípade materstvo. 

Moje obavy však boli neopodstatnené. Netvrdím, že na túto knihu netreba možno istú zrelosť či skúsenosť, no myslím, že empatický človek alebo človrk, ktorý prišiel o veľmi blízku osobu tento príbeh pochopí a neostane chladným. 

Alex Dahl už v našich končinách nie je neznámou autorkou. Jej prvotinu Chlapec pri dverách som síce nečítala, ale už chápem, prečo si mnohých čitateľov získala. Vie dobre pracovať s jazykom (možno je to aj vecou prekladu), gradovať a správne kúskovať a nabaľovať čitateľovi nové a nové informácie i odhalenia. Páčilo sa mi aj rozdelenie príbehu na kratšie i dlhšie kapitoly a striedanie "rozprávačov". Tieto náhľady tak dokázali byť nápomocné pri postupnom odhaľovaní psychológie hlavných postáv - Alison a Iselin. 

Tieto dve zdanlivo odlišné ženy spojilo jedno - srdce. V jednom prípade však táto udalosť priniesla smútok, žial a smrť milovanej osoby. V druhom prípade však bola táto tragédia nádejou na nový život. Alison žila pokojným životom so svojim manželom Sindrem, ich nevlastným synom Oliverom a ich rozkošnou dcérkou Amelie. Rodinnú idylku však narušila tragédia. Amelie prišla o život pri nešťastnej nehode. Utopila sa v jazere. Aj napriek obrovskej bolesti sa Alison rozhodla darovať jej orgány. Ameliino srdce tak aj napriek jej odchodu bilo v tele niekoho iného. 

Kaia bola dieťaťom, pre ktoré nemocničné prostredie a prítomnosť lekárov neboli cudzie. Od malička mala problémy so srdcom a jej jedinou nádejou bola transplantácia. Nová šanca na život tak kráčala ruka v ruke s tým, že na to, aby mohla ona ďalej žiť musel niekto iný zomrieť. Jej mama Iselin bola protikladom Alison. Matkou sa stala vo veľmi mladom veku a miestami mala výčitky. Hoci svoju dcéru Kaiu milovala, občas ju zmietali myšlienky na to, aký by bol jej život bez nej a čo všetko jej narodenie zmenilo a aké obete Iselin priniesla. 

Alisonin smútok prerastal do beznádeje. Priniesol odcudzenie od manžela, zabúdanie na dne pohárika a dospel až k pokusu o samovraždu. Hoci to v tomto prípade bol skôr výkrik o pomoc ako snaha umieť. Oliver - Alisonin nevlastný syn tiež prežíva smútok zo straty mladšej sestry. Nepriamo vzbudí v nevlastnej matke nádej, keď jej prečíta článok o bunkovej pamäti. Mohlo by ozaj Ameliino srdce v cudzom tele oživiť jej spomienky a žiť tak naďalej? 

V Alison hlodá zvedavosť a smútok prerastá do posadnutosti. Vyhľadá Iselin i Kaiu a postupne si získava ich dôveru... Čo je schopná urobiť preto, aby zmenila krutú realitu? 

Príbeh bol naozaj dojímavý a v posledných častiach aj dosť napínavý. Vtedy už správanie hlavnej hrdinky naberalo kontúry šialenstva a posadnutosti. Kam bude Alison schopná zájsť, aby "resuscitovala" odraz svojej nebohej dcérky v novom tele?

Táto dá sa povedať dráma niesla prvky psychologického románu. Autorka sa príbehu chopila bravúrne a predostrela čitateľovi príbeh plný bolesti i beznádeje zo straty dieťaťa v kontraste s radosťou z druhej šance na lepší a plnohodnotnejší život. Tento príbeh bol pre mňa síce trochu ťažším orieškom a miestami som sa desila toho, čo by mohla Alison pri zatemnení mysle vykonať, no ako nadšenec psychológie mi bol naservírovaný naozaj veľmi realistický, smutný príbeh so zaujímavým vnútorným prežívaním jednotlivých postáv. I keď som mala obavy, či bude tento príbeh pre mňa vhodný a či mi absencia niektorých pre mňa neznámych pocitov nenarobí pri čítaní a pochopení zmätok v duši, nakoniec tomu tak vôbec nebolo. Knihu hodnotím na 4.5/5* a aj to len kvôli tomu, lebo si záver zaslúžil viac priestoru.