Fitzekova Cesta domov - psychotriler (aj) o domácom násilí

Majster psychotrileru Sebastian Fitzek je na prvý pohľad sympaťák, na ktorého by ste možno ani nepovedali, že dokáže vyprodukovať niečo tak neuveriteľné a mimo zdravého rozumu. Aj mňa máta otázka, kde na nápady vo svojich knihách chodí... Priznávam, že nie som jeho "ultras", skalný fanúšik a že som donedávna mala na konte prečítaných kníh iba jednu jeho knihu. A tú som zhodou okolností čítala tiež na konci roka. Terapiu. A teraz asi jeho najvernejších nasrdkám ešte viac - mám ju aj s podpisom autora. Bebé 😂😁

Po prečítaní anotácie ma kvárili obavy. Je mi fyzicky zle, ak vo filmoch vidím alebo v knihách čítam o týraní detí či žien. Dlho ma to potom trápi a zožiera. Preto som sa do knihy Cesta domov pustila s malou, ustráchanou dušičkou. 

Mimo obsahu. Musím pochváliť vizuálnu stránku knihy. Hoci je na prvý pohľad možno jednoduchá - s tmavou, ponurou, čiernou obálkou. Nápad s okienkom bol brilantný. Možno zanedbateľný detail vzhľadom k tomu, že je dôležitejší obsah, no nedalo mi nevyzdvihnúť aj túto stránku knihy. A teraz k obsahu a mojim dojmom. 

Fitzek zjavne vie, čo robí. Viem, že mu mnohí čitatelia vytýkajú prílišnú prekombinovanosť a často až nereálnosť príbehu. Možno je na tom niečo pravdy. No na druhej strane - ak ma dokáže napnúť ako strunku a doslova priklincovať ku knihe, tak to asi nebude len tak. A nielen mňa. Práve to sa stalo aj pri tejto knihe. Hovorí sa, že prvé stránky knihy sú najdôležitejšie a že majú čitateľa nadchnúť a nalákať ho čítať ďalej. Toto veru Fitzekovi ide. 

Prológ ma skutočne dostal a niet divu, že som jeho knihu zhltla za necelé 2 dni. Ak by som nebola unavená ako kôň, tak by som ju schrúmala za deň. Avšak nielen únava ma donútila ju na pár hodín odložiť. Koniec jednej z úvodných kapitol vo mne vyvolal hnus a zdesenie. Áno, práve tá časť, kde som už narazila na týranie žien... Z tohto hľadiska bola pre mňa táto kniha až odporná a spôsobovala mi nevoľnosť. Pomaľované vtáča ma však asi dostatočne vycvičilo a nevzdala som to (viem, že túto knihu stále hejtujem, ale pre mňa ju v nechutnosti ťažko niečo prekoná). 

Ústrednými postavami celého príbehu sú Jules a Klara. Klara ako obeť domáceho násilia a Jules ako operátor na telefonickej linke, ktorá má ženám byť nablízku ak idú domov neskoro v noci a majú strach. Klara sa znenazdajky dovolá Julesovi a kolotoč zvláštnych udalostí sa roztočí a nenechá kameň na kameni...

Pravdou je, že Martina - Klarinho manžela som mala chuť roztrhnúť ako žabu. Egocentrický, úchylný hajzel, ktorý si potreboval dokázať svoju moc. Fitzek vytvoril naozaj nechutnú postavu, z ktorej Vám bude zle a ktorú v mysli bez váhania "odkrágľujete". Koľkí takýto "Martinovia" reálne chodia po svete? Až ma mrazí, no málo ich určite nebude. Násilie na ženách v príbehu autor rozvil na viacerých generačných úrovniach. Nebudem prezrádzať, ale milovníci psychológie si asi prídu na svoje. Hlavne z hľadiska formovania osobnosti a následkov v prítomnosti. 

A čo sa nerealistických detailov týka? Stále ma máta posteľ, ktorá sa v príbehu spomína. Akosi mi moja hlava nevie túto info spracovať a zvizualizovať si ju. Možno nechutný detail, ktorý mi utkvel v pamäti, ale často mi udrú do pozornosti práve takéto "drobnosti". 

Hoci som ozaj mala obavu, či knihu vôbec dočítam a nedoprajem jej skôr letecké dni i prepaľujúci pohľad X-mena Cyclopsa, tak som to nakoniec predsa len dala. A neľutujem... Aj keď si Fitzek vybral naozaj ťažkú tému a od nej odvinul gro príbehu. Opäť sa s čitateľom pohral, príbeh vyšperkoval spleťou čudných udalostí a koniec bol tiež lahôdka, aj keď niečo ostalo záhadou. Taký už je Fitzek. Knihu hodnotím na 4.5/5⭐. Čítala sa sama a dokonale ulahodila môjmu čitateľskému apetítu. 

Za knihu ďakujem vydavateľstvu Tatran. 

#spolupraca