Ako som už veľmi dávno spomínala, tak môj knižný vzťah s Fitzekom sa dá nazvať talianskym manželstvom. Sú momenty, kedy ho žeriem a kedy mi tá jeho šialenosť vyhovuje, no zároveň sa nájdu aj také diela, pri ktorých by som ho najradšej utopila vo vodopáde lietajúcich tanierov a kuchynského náčinia. Séria s Alexandrom Zorbachom ma prekvapivo chytila už od prvej časti série a tak som bola pre istotu pri druhej časti rezervovaná a nemala som prílišné očakávania. Fitzek totiž dokáže moje nádeje častokrát až surovým spôsobom chladiť a odpinknúť ich ako predavača bambusových ponožiek.
Nedá mi nespomenúť jeho spoluprácu s Klieschom, ktorá ma na začiatku nadchla a v ďalších častiach sklamala. Pri Zberateľovi očí som ako pri jeho staršom diele mala ešte nádej, že hádam tu ešte príliš nekombinoval a že sa nenechal až tak strhnúť a splašiť vidinou drámy na úkor uveriteľnosti. Áno, dovolím si mu niečo vytknúť, lebo isté veci mu proste nedokážem zožrať. Zberateľ očí jednoznačne zaujal už len spôsobom, ako ho Fitzek čitateľovi naservíroval - od epilógu po prológ. A po prečítaní Lovca len stručne dodám, že Lovec sa mi páčil viac ako Zberateľ.
Alexander Zorbach sa opäť objaví aj v tejto časti a znova bude jednou z nosných postáv celého, opäť veľmi zamotaného, komplikovaného príbehu. Autor aj tu stavil na to, čo mu ide najlepšie - šok, dráma, perverznosť, brutalita a turbulentné posuny v dejovej línií. Neodporúčam čítať Lovca očí bez toho, aby ste si predtým neprečítali aj Zberateľa očí. V prípade charakterov totiž dôjde k ich posunu, vývoju a aj mnohým odhaleniam z ich života, ktoré by vám možno v prípade neznalosti niektorých skutočností z prvej časti možno až tak nedávali zmysel a považovali by ste ich za bezpredmetné. Najmä pri postave Aliny sa niektoré veci rozvinú a budú tak o čosi jasnejšie. Jediné, čo ma nie veľmi presvedčilo boli Alinine schopnosti, ktoré mi prišli príliš nafúknuté a neuveriteľné - teraz nenarážam na jej "tretie oko", ale skôr na tú dosiaľ skrytú silu Amazonky. Prepletanec vyvrcholenia prvej časti a zvratu v druhej ma vzhľadom na psychický rozbor a uveriteľnosť z hľadiska prenosu traumy z detstva do prítomnosti veľmi nepresvedčil a prišiel mi tak trošku fušersky a príliš jednoducho a horúcou niťou ušitý. Rozhodne však dodal tejto poprepletanej vianočke štavnaté hrozienka. A tak ostávam nerozhodná či to brať ako plus alebo mínus.
Autor i v Lovcovi využil svoj tromf, ktorý je niekedy požehnaním a niekedy naopak tým, čím príbeh príliš prekorení - prekombinovanosť. Jeden zloduch nestačí a na scénu prichádza ďalší. Utrpenie nekončí, ale znásobuje sa. Zorbacha mi už bolo ľúto a nie raz sa mi drelo na jazyk staré známe - na posratého i záchod spadne a celý čas som si priala, nech si už Fitzek nájde iného fackovacieho panáka. A záver? Ten asi tiež mnohých prekvapí...
Myslím, že práve záverečná bodka príbehu ukázala, o čo Fitzekovi viac-menej ide. Nesnažil sa príbeh ukončiť bodkou à la hollywoodsky kasový trhák i keď viaceré znaky a typicky fitzekovske vyjadrovacie prostriedky budú k takému smerovaniu pokúšať. Vystihnúť temnotu ľudskej mysle a zlo v jeho najodpornejšej podobe a vyextrahovať ich dá vždy viac práce ako sa zamyslieť nad dobrom v každom z nás. I keď viacerí určite radi odsúdia autora za brutalitu, surovosť, perverznosť či čitateľov takýchto príbehov za to, že ho v tom podporujú. Som zvedavá, s čím príde autor v tretej časti a či staví opäť na rovnakú kartu alebo vytiahne eso z rukáva.
Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Tatran.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)