Len málo autorov sa dokáže popasovať s tématikou druhej svetovej vojny bez toho, aby príliš tlačili na pílu a aby čitateľa doslova emočne nevyžmýkali. V prípade fikcie je to o to ťažšie, hoci je častokrát inšpirovaná skutočnými udalosťami. Pri Kristin Harmel sa mi osvedčil jej príjemný a nenútený štýl, akým vie citlivo a zároveň nie nátlakovo a plačlivo popísať danú dobu. Nič nenecháva na náhodu a dáva si záležať i pri skladbe postáv. Preto som pri jej knihe Dcéra Paríža neváhala a pustila sa do jej čítania.
S autorkou už teda skúsenosť mám a nie je jednu. Každá bola pozitívna a autorku som si za ten čas stihla veľmi obľúbiť. Dosiaľ najviac sa mi páčil Les miznúcich hviezd. Ak teda váhate, odporúčam siahnuť aj po jej ďalších knihách - aj Kniha stratených mien či Vinárova žena boli vynikajúce. Ako som už spomínala, tak práve autorkin štýl písania ma očaril. Cit pre detaily, charakterová skladba a hodnoverné popísanie atmosféry ma do príbehu vždy vtiahli.
Elise a Juliette. Dve ženy, ktoré spojí náhoda, priateľstvo a prísľub, no zároveň ich kruto rozdelí vojna, diaľka a obrovská strata. Sympatické rodené Američanky sa náhodne stretnú v parku v Paríži po tom, čo Elise príde nevoľno. Obe sú tehotné, avšak Elise je prvorodička. Juliette už deti má a tak ju Elisina nevoľnosť rozruší a chce jej pomôcť. Dovedie ju do ich rodinného kníhkupectva, ktoré Elise očarí a tak postupne medzi týmito ženami vzniká krásne a čisté priateľské puto, ktoré ešte viac scelí narodenie ich dcér - Mathilde a Lucie. Idylku však naruší čoraz temnejšia spoločenská situácia, ktorá prepukne až do vojnového konfliktu. A práve vojna preverí nielen ich priateľstvo, ale i charakter.
V tomto prípade autorka príbeh dofarbila aj témami ako kolaborácia či umenie, ktoré šli ruka v ruke s danou dobou. Dokonale vystihla a naservírovala čitateľovi pestrý a sýty švédsky stôl preplnený charaktermi od tých pozitívnych až po tie negatívne. Tento kaleidoskop postáv sa ako vláčik ťahal celým príbehom a väčšina postáv odhalila svoju pravú tvár až po dlhom čase. Navyše sa Harmelová dotkla aj tématiky a doslova i nástrah materstva, veľmi citlivo popísala aj stratu dieťaťa, rodiny, zázemia, domova či identity a dotkla aj sa krehkej škrupinky psychického zdravia a vyrovnania sa so zmenami. Hoci musím priznať, že som dosť skoro odhalila smerovanie príbehu a rozuzlenie mi bolo jasné prakticky hneď po udalosti, ktorá navždy zmenila životy hlavných hrdiniek. Napriek tomu mi to čitateľský zážitok nepokazilo a neubralo mi to ani na chuti čítať až do konca.
Príbeh príjemne dofarbil aj nádych francúzskeho maliarskeho a sochárskeho umenia. Aj keď mi svet malieb a sôch nie je až tak blízky, tak v tomto príbehu ma očaril. Nielen samotný proces tvorby, ale aj skrytý význam či posolstvo, ktoré mali tieto hmotné diela ponúknuť svetu tu boli nenútene zakomponované a lahodivo tak dotvorili celok. Čo sa mi tiež rátalo bol aj fakt, že aj keď autorka stavila na cit a snažila sa poukázať na dobro v čase temna, tak nezabudla ani na to najhoršie, čo sa v človeku skrýva. Postupom času sa dostali na povrch machinácie, zloba, chtíč a mamona a tak čitateľovi nenaservírovala lacnú romantiku či doják plný kladných postáv a najčistejších citov, ale krutú realitu. Ak máte v obľube takéto príbehy, tak neváhajte - Kristin Harmel a jej nezameniteľný štýl si určite zamilujete.
Za knihu ďakujem v rámci spolupráce vydavateľstvu Fortuna Libri a teším sa aj na ďalšie knihy Kristin Harmel.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)