Legenda o bájnej Tróji v podaní britského komika a spisovateľa Stephena Frya

Fryovi Hrdinovia mi minulý rok celkom udreli na strunku. Páčil sa mi jeho trošku suchý britský humor a také to "odľahčenie", ktoré je pri interpretácií histórie a obzvlášť pri mýtoch dosť ojedinelé. Fry sa však s týmito poznatkami vyhral a tak som neváhala a siahla aj po jeho ďalšej knihe, na ktorú som sa vďaka téme veľmi tešila - po knihe Trója.

Príbeh o Tróji, krásnej Helene, odvážnom Achillovi, prefíkaných Grékoch a mužoch, ktorí su ochotní obetovať svoj život pre slávu hádam ani netreba nikomu predstavovať. Nielen na hodinách dejepisu, ale aj v literatúre či na filmovom plátne sa tento príbeh premlel neskutočne veľakrát. Aj ja sa radím k fanúšikom filmového spracovania s Orlandom Bloomom, Ericom Banom a Bradom Pittom, hoci povedzme si na rovinu - scenáristi si mnohé scénu vysvetlili po svojom a spracovali príbeh tak, aby bol pre oko diváka príťažlivejší. Ako sa s Trójou popasoval Fry? 

Záverečný diel série 179x. Čerešnička na torte či zmeškaný vlak?

Historické detektívky s autentickým závanom časov minulých nie sú práve artiklom, na ktorý by sme v knižnom svete bežne natrafili. Je totiž pomerne ťažké vierohodne popísať vtedajšiu dobu, spoločnosť a aj zvyky. A ak áno, tak si to vyžaduje znalosti a hodiny strávené nad historickými prameňmi či v archívoch ba dokonca i v teréne. Málokto sa vydá touto cestou, lebo nie je práve najľahšia a zaberie kopec času a tak som vďačná, ak sa takáto kniha sem tam u nás objaví. Švédsky spisovateľ Niklas Natt och Dag si však dal tú námahu a svojou trilógiou odohrávajúcou sa v Štokholme na konci 18. storočia nastavil latku vysoko. Prvé dve časti si ma získali a po prečítaní 1794 som netrpezlivo čakala na záverečnú časť trilógie. Jej vydanie sa dlhšie odkladalo a tak som tajne dúfala, že ten čas ozaj stál za to. Platilo aj v jeho prípade - do tretice všetko dobré?

Bones and all - YA so zaujímavou dejovou linkou avšak s nevyužitým potenciálom

Sama neviem, kam môj výlev povedie. Pôvodne som chcela pridať klasický dlhší a podrobnejší príspevok ako je už u mňa zvykom, no nakoniec od toho upustím - pochopíte prečo. Knihu Bones and all som zaregistrovala predovšetkým hlavne vďaka tomu, že u nás vyšla cca v rovnakom čase ako sa na plátna kín dostala jeho sfilmovaná verzia. Som zástancom postupnosti - najprv kniha, potom film a tak bolo jasné, že aj napriek veľmi lákavému traileru si najprv prečítam knižnú verziu.

Počasie ako ho nepoznáš - umne vyskladaná príručka pre mladého nadšenca meteorológie

Tvárme sa nenápadne, že môj vek nezačína číslom 3 a že si ešte môžem dovoliť čítať knihy určené pre kategóriu detského čitateľa 🦖 Málokedy ma odradí vekové určenie prilepené na prdelke ktorejkoľvek knižky (ehm, ok, nikdy ma neodradí 😂🙈). Keďže geografia je moja srdcovka (hoci moja nervová sústava počas 5 rokov štúdia na výške vám toto tvrdenie neodobrí a ukáže vám ťuk ťuk) a meteorológia obzvlášť, tak ma tento náučný knižný prírastok od Tatranu doslova zhypnotizoval k jeho vlastníctvu. 

Carter ani tentokrát nesklamal. Netvor - kam až siaha ľudská zvrátenosť?

Je iba málo autorov, pri ktorých ani nemusím čítať anotáciu ich knižnej novinky. Hoci je to možno občas celkom risk, tak pri Chrisovi Carterovi som ešte nešliapla do 💩. Viem, že preklady jeho kníh vychádzajú u našich susedov rýchlejšie a aktuálne sa chystá ten najnovší - 12. v poradí. My ich teda už asi len ťažko dobehneme, no napriek tomu si myslím, že na dobré sa oplatí čakať. Mnohí si už možno xtýkrát poťukáte po čielku, že som voči Carterovi zaujatá a že musím mať vo svojej izbičke na stene jeho oslintanú podobizeň posiatu srdiečkami, ale sklamem vás - takýto plagátik mám maximálne iba vo svojej predstave a žiadna protekcia sa nekoná 😁 Líškanie, aby som sa stala jednou z postáv Chrisom zjavne nepohlo, vďaka čomu by som asi mala byť urazená na tri šmercy, krivo naňho pozerať a akupunktúrovať ho špendlíkmi, no moje ranené ego vydržalo byť pajedné len po vydanie 6. časti série s Robertom Hunterom. Tentokrát s veľmi sympatickým názvom - Netvor. 

Polnočná ruža - nádherný trpko-romantický príbeh s vôňou Indie i tradičnou anglickou melanchóliou

Lucindu Rileyovú snáď už čitateľom ani netreba predstavovať. Som rada, že som mala tú česť prečítať si mimo žánru, v ktorom rozvírila literárne vody aj jej jediné knižné "krimidieťa". Záhadné vraždy v internáte som ohodnotila veľmi dobre, nakoľko Lucinda veľmi umne využila pochmúrnu atmosféru daždivého britského polostrova a takú tú prímes elegancie a šarmu typickú práve pre anglické detektívky. Priznávam, že jej Levanduľová záhrada ma až tak nenadchla, hoci práve tá patrí žánrovo k tomu, vďaka čomu sa ako spisovateľka preslávila a stala obľúbenou medzi čitateľmi. Preto som bola zvedavá, či ma Polnočná ruža presvedčí viac. 

Už hneď na začiatku mal u mňa príbeh tri veľké plusy - India, anglická šľachta a vojnové roky. Práve vďaka týmto želiezkam v ohni ma príbeh už od úvodných kapitol vtiahol a nevedela som sa od neho odtrhnúť. Lucindin štýl je nevtieravo popisný. A práve to čitateľa, ktorý obľubuje kvetnaté a vyšperkované popisy doby a atmosféry dokonale prenesie tam, kde sa práve príbeh odohráva a bude sa cítiť ako jeden z protagonistov. Pri Levanduľovej záhrade ma trochu sklamala súčasná linka, ktorá výrazne zaostávala za dejovou linkou z minulosti a ktorej tak chýbala iskra. V prípade Polnočnej ruže si však obe linky perfektne sekundovali a vytvorili tak krásny a detailne prepracovaný celok. 

Atypický vianočný príbeh, ktorý vám zlomí srdce. Hviezdna brána.

Áno, som si toho vedomá, aký je dátum. Toto hodnotenie tu malo byť skôr, keďže Hviezdna brána má podtitul "Príbeh o Vianociach". Nebudem sa vyhovárať, no dlho mi trvalo, kým som sa odhodlala spísať svoje dojmy, aj keď som knihu už mala prečítanú viac ako týždeň pred Vianocami. Trošku vo mne vyhorel pisateľský plamienok a zároveň mi z tejto knihy prišlo clivo... Nemyslím si, že som prišla po funuse a vysvetlím prečo 😊

Manželský portrét. Vojvodkyňa Lukrécia a jej iskra, vášeň a túžby.

Maggie O'Farrell má pri výbere postáv do svojich historických fikcií nos a správny inštinkt. Už pri Hamnetovi mi udrela na tú správnu strunku a čakala som s čím príde nabudúce. V prípade Manželského portrétu sa však tématicky posunula inam a čitateľovi naservírovala opäť dôveryhodný a prudko čitateľný príbeh, ktorý sa mohol kľudne odohrať tak, ako ho aj popísala. No až keď dôkladne nazriete do dostupných historických prameňov, tak zistíte, že Farrellová sa s príbehom vyhrala a vdýchla doň niečo iné - svoj vklad, predstavivosť, cit a tvár.

Vyžívam sa v príbehoch, vďaka ktorým sa môžem preniesť inam. Nielen geograficky, ale aj dobovo. Čo sa mi na autorke veľmi páči je jej talent pracovať so slovom ako takým. Jazyk diela totiž prispôsobila obdobiu, v ktorom sa odohrával. Nevynechala dlhšie popisy prostredia, v ktorom sa zdržiavala šľachta a do detailu vdýchla život aj postavám v príbehu. Mala som tak pocit, že i ja som jedným z aktérov, ktorý nenápadne sleduje dianie. Budem však úprimná, nie každému tieto opisy a jazyk budú po chuti a tak odporúčam jediné - prečítajte si ukážku. Tento jazyk a štýl bol pre mňa ako šperk. Hoci som knihu nezhltla na posedenie, tak som sa pristihla pri tom, že si napriek pomalšiemu tempu príbeh vychutnávam.