Dobrá a poslušná. Príbeh o živote za múrmi väznice inšpirovaný skutočnosťou.

Neviem, ký fras sadol na môj krásny frňák, ale posledné dni som pri knihách ududraná jak zvedavá cetka na oblačku. Pred pár hodinami si moje nie práve lichotivé aj keď nie až tak úplne kritické hodnotenie vyslúžil triler Posledná vec, čo mi povedal. Tajne som dúfala, že mi kniha Dobrá a poslušná od slovenskej autorky Biby Bohinskej napraví chuť. Žiaľ, nestalo sa. 

Pri tejto knihe som váhala či po nej siahnuť alebo nie. S tvorbou autorky skúsenosti nemám, aj keď som si vygooglila, že je tiež seriálovou scenáristkou. Seriál Tajné životy som nesledovala a tak som nevedela, čo môžem očakávať.

Pôjdem na to asi zhurta. Dúfam, že moje slová nevyznejú príliš trúfalo... So štýlom autorky som si nepotykala. X pasaží v knihe by som nemilosrdne škrtla, lebo som mala dojem, že len naťahujú počet strán. V niektorých častiach som sa v texte strácala. Bolo to na mňa trochu chaotické a neusporiadané (práve ty k tomu máš čo hovoriť, madam Rozvláčna 🙃). O tom, prečo sa vlastne hlavná hrdinka Iveta dostala do väzenia som sa dozvedela až niekedy tesne pred 1. tretinou knihy. To by ma až tak netrápilo, no tie skoky v rámci kapitoly mi vytvorili v hlave guľáš a postavy sa mi tak začali zlievať do jednej kôpky. A nielen postavy, ale aj časová postupnosť... 

Kapitoly, kde boli zápisky z denníčka ma tiež nechali chladnou a nedobytnou jak Robov nekonečný múr výhovoriek. Pristihla som sa pri tom, že ich prelietavam očami alebo že pri nich premýšľam, čo zajtra uvarím alebo či mám ešte dosť aviváže. Ok, mali načrtnúť situáciu, no boli také... bez ladu a skladu. Pri neustálom opomínaní zubnej kefky, ktorá sa pre Ivetu stala doslova mantrou a nekončiacich ponosoch o jej dychu som už mala podozrenie z akejsi dentálnej obsesie (ok, chápem, no naozaj mi to prišlo pritiahnuté za vlasy). Neviem či náhoda, ale práve v ten deň, keď som čítala tieto kapitoly som si kupovala v drogérií zubné kefky a bola som na preventívke u zubára... Po prečítaní som ich bežala schovať, nech ich nemám na očiach, lebo by ma asi naháňali aj vo sne. Mala by som si konečne prečítať knihu o osudovej láske a následne toho môjho pňačka na koni s hlasom jak zvon strieskať varechou na miešanie slivkového lekváru, jakými dolinami sa to túlal, že mešká tak das tricec roky 😂 zas som inde... ešte ste si nezvykli? 😆

V texte narazíte na množstvo výrazov v rómskom jazyku. Aj keď som vyrastala v mestečku, kde je rómska osada a kde sa na mňa za ten čas aj čosi nalepilo, tak pri niektorých vetách som nemala ani páru. Nezaškodilo by ich preložiť pod čiarou. Nechcem, aby to pôsobilo, že vyrývam a už len hľadám ďalší a ďalší detail, ktorý ma naštartoval, no žiaľ, naozaj som občas mala problém porozumieť a iba som si domýšľala. Východniarčina mi nerobila problém (ta, šak bodaj by ňe) a ani rusínčina, ktorá sa tu raz objavila. Čo ma však celkom úprimne rozosmialo, boli mená spoluväznených a prezývky, ktorými sa častovali 😆 Predpokladám, že autorka mená pozmenila a že nekorešpondovali s menami, ktoré sa viazali k tomuto príbehu na základe skutočných udalostí. Filoména, Pirožka, Bendža, Herkules, Ňjúmen, Lesana... 

Aby ste si však nemysleli, že som len kritická, ududraná a že som nejako zaujatá, tak vám bez váhania vymenujem aj pozitíva. Kvitujem, že sa autorka pustila do týchto neprebádaných vôd. Tento druh príbehov je neobvyklý a určite obohacujúci a v tomto smere autorke naozaj úprimne tlieskam, že sa pustila do takej emočne ťažkej témy. Vyžaduje si to určitú dávku odvahy. A nielen z jej strany, ale aj zo strany ženy, ktorá sa s ňou rozhodla o tento príbeh podeliť. To, ako načrtla odlúčenie od detí a naozaj zlé pomery v rodine trhalo srdce... Bolo pre mňa nepochopiteľné, ako ju vlastní rodičia zatratili, pričom sa bili do pŕs, akí sú kresťania... Houby. Zrejme nepochopili pravé hodnoty kresťanstva a jeho aplikáciu v praxi. Som rada, že aj tento fakt, na ktorý v poslednom čase narážam (schovávačku za vieru) autorka tak trochu upozornila. A aj na to, aké trhliny má náš právny systém a aká deravá je aj jeho sociálna politika v oblasti starostlivosti o deti. 

Zameranie sa na prežívanie charakteru Ivety bolo naozaj hodnoverné. Pocity boli vykreslené také, aké boli. Bez akýchkoľvek pozlátok. Často aj s dopomocou vulgarizmov. Otvorené boli aj témy psychického zdravia a vyrovnávania sa so stresom a situáciou, ktorá by každého človeka položila. Nemám na mysli samotný pobyt vo väzení a zbavenia slobody. Ale aj to, čo nasledovalo. Strach, depresia, odlúčenie. Myšlienky na samovraždu. Ďalšie a ďalšie tabuizované témy. Dokonca i láska resp. pubertálne pobláznenie a zapálené lýtka za múrmi väznice. Nikto z nás si určite nedokáže ani predstaviť, čo mohla Iveta cítiť, keď ju v momente odstrihli od detí a ocitla sa na mieste, kde sa stala len číslom a takpovediac občanom druhej kategórie. Ženou s nálepkou: trestaná, pričom vonku boli 2 deti v citlivom veku, ktoré ju potrebovali najviac. Táto stránka daného príbehu so mnou zamávala a práve na ňu sa mohla autorka viac zamerať a vynechať tie omáčky a odbočky, ktoré ma iritovali. Vnútorné prežívanie vystihla ozaj citlivo a zároveň naliehavo a presvedčivo.

Akási paralela pobytu vo väzení s nekončiacimi lockdownami síce nebola možno až tak od veci, no nakoľko mnohí z nás už majú alergiu na to slovo na K a sú radi, ak aspoň v knihách uniknú od reality, tak viacerí čitatelia zrejme len pogúľajú očami. Priznávam, že mne to až tak nevadilo, lebo som už dávno prestala pozerať správy a namiesto toho radšej pozerám Investigation discovery alebo staré dobré katastrofické americké filmy, kde mesto spláchne láva, polku obyvateľstva zožerie Godzilla alebo kde Števo všetkých dokatuje...  Korona sa stala našim celospoločenským Voldemortom, ktorý sa nás drží jak nechtová mykóza. Preto neviem, či toto bolo to správne obdobie na ďalšie pripomienky prvej a druhej vlny. Časov, kedy bol aj toaleťák vašim milááášikom a kedy sa z mnohých z nás stali švadlenky a profi kváskovači.

Moje dojmy z knihy sú dosť zmiešané. Skôr by som povedala, že z nej cítiť strašný chtíč a snahu dať tento emočný náklad na papier, no táto snaha narazila na (ne)jeden problém. Bohužiaľ som sa celý čas nemohla zbaviť pocitu, že príbeh bol napísaný alebo upravovaný chvatne, čo spôsobilo tie trhliny, ktoré opisujem vyššie. Niektoré pasáže príbeh neoživili ani ho nespravili uveriteľnejším či vtipnými prirovnaniami odľahčenejším, ale spôsobili pravý opak - príbeh to divne rozkúskovalo, rozladilo a rozťahalo. Možno by mu teda nezaškodilo nechať ho ešte trochu dozrieť alebo venovať jeho korektúre viac času. Hoci ma to naozaj veľmi mrzí, lebo aj keď som mala pochybnosti, tak som sa na túto knihu celkom tešila a ozaj som bola zvedavá na príbeh spoza mreží, no žiaľ, nemôžem klamať. Kniha ma nenadchla. Vyzdvihujem však odvahu pustiť sa do viacerých opomínaných tém a aj autorkine majstrovstvo pri vykreslení duševného rozpoloženia hlavnej postavy. Nechcela som knihu hodnotiť hviezdičkami a ani to neurobím, lebo už teraz mám zlé svedomie z toho, ako som ju sprdla... Dúfam, že mi autorka odpustí a že moju kritiku príjme a neurazí sa. A práve preto bude aj táto kniha predmetom najbližšej darovačky - šancu by som rada dala iným bookstagramovým nadšencom, ktorých táto kniha zaujala a mali by záujem si ju prečítať... Čoskoro sa dozviete viac. 

Za knihu v rámci spolupráce ďakujem vydavateľstvu Fortuna Libri 📚❤