Pošli po mňa bola jednou z kníh, na ktoré som sa veľmi tešila už keď som ju zbadala v edičnom pláne vydavateľstva. Citlivý príbeh štyroch generácií žien, ktoré spájalo rodinné puto, no ktoré roztrieštila vojna... Dostal sa mi tento príbeh pod kožu?
Úprimne - myslím, že táto kniha nesadne každému. Ak by niekto čakal akciu, napätie či zvraty, tak to nedostane. Autorka sa viac zamerala na cit a vnútro a na rodinné väzby - hlavne na puto medzi matkou a dcérou z generácie na generáciu.
Nie je to teda "typická" kniha s príbehom z obdobia druhej svetovej vojny, kde vám spadne sánka z detailných popisov hrôz a napätej atmosféry, kde človek zabúdal byť človekom... Matka a dcéra - spojenie, ktoré nik nevymaže. Autorka krásne popísala vzťah, ktorý nie je vždy dokonalý a v ktorom sa tiež nájdu trhliny. Matkin šiesty zmysel, jej prísnosť, ochranná ruka, krutá úprimnosť, povzbudenie, plece, na ktorom sa môžem vyplakať i neľahké zmeny, ktoré do života ženy prináša materstvo... A na druhej strane vzťah dcéry k matke - potrebujem ju, vystačím si sama, konečne som voľná, ach, keby tu tak bola mama...
Lauren Fox sa inšpirovala históriou svojej rodiny. Tiež pochádzala z rodiny migrantov - jej babička emigrovala z Nemecka v časoch druhej svetovej vojny. Na príbehu štyroch generácií žien poukázala na to, že krv nie je voda a že vzťahy a väzby nezlomí a nepretrhne ani diaľka, dokonca ani oceán, ak sú skutočne silné... Avšak, trochu desivé bolo práve to, ako sa tento až strach z odlúčenia preniesol na mladšie generácie. Niektoré ťarchy, bolesť i smútok tak asi nevedome prenášame aj na svojich potomkov.
Príbehu ako takému naozaj nemám čo vytknúť. Doslova som ním preplávala a čítanie ma napĺňalo. Sklamanie, láska, rozorvanosť, túžba, výčitky, nenávisť. Z dovtedy milého suseda sa stal z jedného dňa na druhý nepriateľ... Úsmev nahradila síra a paľba krutých slov, láskavý dotyk nahradil pľuvanec a pohŕdanie. Práve to autorka vystihla a práve to mi prišlo zdrvujúce. Ako spoločnosť sťaby šibnutím prútika odsúdila človeka a vyvrhla ho na okraj spoločnosti. Človeka, ktorý bol kedysi priateľom, dobrým známym, ochotným susedom, láskavým predajcom či len okoloidúcim, ktorý vám venoval úsmev. Preto sa veľmi hnevám, ak niekto súčasnú situáciu prirovnáva práve k tejto dobe... Nebudem rozpitvávať, istotne viete, čo myslím.
Musím priznať, že koniec príbehu ma mierne sklamal. Čakala som od neho niečo viac. Zdal sa mi príliš otvorený a nezodpovedal na niektoré moje otázky. V tomto som teda ako čitateľ ostala na vážkach a nedostalo sa mi na 100% to, čo by som očakávala. Aj keď teda pravdou je, že sa snažím nemať pred čítaním žiadne očakávania... Príbeh ako taký bol však naozaj krásny, citlivý, čtivý a emóciami nabitý. Akčnosť či spád by neboli na mieste. Lepšia prepracovanosť v niektorých pasážach by však príbeh ešte viac vyšperkovala. Najmä posledná časť sa mi už zdala málinko povrchnejšia. Bolo však zaujímavé pozrieť sa na niektoré udalosti aj z tohto pohľadu... Na to, ako dokáže puto pretrvať a ako dokáže trauma ovplyvniť celé generácie. Príbeh Lauren Fox vo mne zarezonoval. Nerada síce tento typ príbehov hodnotím hviezdičkami, no pre lepšiu predstavu to tak spravím. 4/5⭐.
Za knihu v rámci spolupráce ďakujem vydavateľstvu Tatran 🌷
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)