Cilkina cesta - aká je miera skutočnosti a aká fikcie?

Knihu Cilkina cesta som si kúpila krátko po jej vydaní v slovenčine. Na poličke ma čakala až doteraz. Napriek dobrým recenziám som jej čítanie dlho odkladala. Asi som totiž spravila chybu a prečítala si článok týkajúci sa tejto knihy a problémov okolo jej vydania. Pre istotu, aby som nebola nijako ovplyvnená som po knihe siahla v období, kedy som bola "rozčítaná" a mala som naozaj dobrú náladu a obrovskú chuť čítať. Snažila som sa vytesniť získané informácie. Nečítajte ďalej, ak by Vás pozadie príbehu mohlo ovplyvniť alebo odradiť od čítania 🚫

Kniha je písaná naozaj "user-friendly" štýlom pre väčšinu čitateľov. V tomto smere nemám čo autorke vytknúť, stránky mi ubiehali pod rukami. Sem tam by som možno vynechala niektoré pasáže a popisy, ale budiš. Svižnosť príbehu dodali vcelku krátke kapitoly a vsuvky v podobe návratu do minulosti - akési flasbacky do čias kedy Cilka žila s rodinou v Bardejove, ale aj do čias, kedy už bola v Osvienčime. Gro príbehu sa teda odohráva po skončení 2. svetovej vojny a po oslobodení KT Auschwitz-Birkenau, kedy Cilku ako kolaborantku obvinia a odsúdia na 15 rokov nútenej práce v gulagu na Sibíri - vo Vorkute. 

Bohužiaľ, však nezdieľam nadšenie s inými čitateľmi. Vadilo mi veľmi veľa vecí, ktoré som nemohla len tak "prekusnúť". Aj keď sa nerada vyjadrujem negatívne ku knihám tohto typu vzhľadom na obdobie v ktorom sa tieto príbehy odohrávali a moju hlbokú úctu a obdiv k ľuďom, ktorí si prešli peklom, no nedá mi to... V nasledujúcich riadkoch sa budem snažiť nespoilovať a čo najhodnovernejšie vyjadriť svoje dojmy. 

V prvom rade mi neskutočne prekážala snaha autorky Cilku prehnane vykresliť ako dobrú vílu až sväticu. Až nasilu ju zidealizovala. Netvrdím, že som mala o Cilke zlú mienku, ale táto autorkina snaha mi prišla miestami ako prehnaná a na škodu veci - vysvetlím ešte neskôr. Ďalšia vec, ktorá mi prišla ako nonsens bol nazvem to Cilkin "kariérny rast" vo Vorkute. Absolútne mi na tom nič nesedelo a aj napriek tomu, že nie som odborník v oblasti zdravotníctva som tomu celý čas neverila. Nemám rada ten typ hrdinov, ktorí všade boli a všetko vedia, lebo mi prídu až priveľmi neuveriteľní až otravní. Vrátim sa k mojej prvej výtke - v istej pasáži, keď Cilka má tu možnosť čokoľvek si zažiadať ako prejav vďaky za záchranu dcéry veliteľa prišla požiadavka, ktorú som akosi tušila už na samotnom začiatku danej udalosti a ťukala som si po čele, nech k tomu autorka neskĺzne... Skĺzla. Prišlo mi to veľmi predvídateľné a popravde naozaj na škodu veci. Verím v ľudskosť, dobrý úmysel, priateľstvo a lásku, no toto gesto ma nepresvedčilo a prišlo mi umelé... A ako posledná vec, ktorá mi v príbehu nezapasovala bol koniec ako vystrihnutý zo sobotňajšieho repertoára TV Doma. Trocha pritiahnuté za vlasy a také... Divné, useknuté.

Aby som to zhrnula. Cilka mi prišla ako naozaj veľmi zlatá osoba, ktorá si neprávom prešla peklom, no mám pocit, že prehnaná snaha autorky vykresliť ju v čo najkrajšom svetle mala skôr opačný efekt. Minimálne môj dojem bol taký. "Podnadpis" Podľa skutočného príbehu na obálke sa bil s prvou vetou v úvode knihy - keďže ide z veľkej časti o fikciu... Okrem iného, vyjadrím sa aj k článku, ktorý som čítala o vydaní tejto knihy a problémoch, ktoré sprevádzali jej vydanie (odkaz na článok pripnem na môj blog na koniec článku). V prvom rade išlo o nesúhlas Cilkinho syna s vydaním knihy, pretože nebol stotožnený s tým, že meno jeho matky je použité v príbehu, kde je množstvo pasáži dofarbených a domyslených. Nečudujem sa mu. Rovnaký názor mal aj Cilkin priateľ - slovenský spisovateľ Peter Jaroš, ktorý Cilku a jej manžela poznal a ktorý poznal aj jej príbeh (hoci netuším či celý, keďže Cilka sa snažila na osvienčimsko-vorkutské peklo zabudnúť). Tento krok zo strany autorky mi prišiel veľmi nesympatický a nesprávny hlavne po ľudskej stránke - viem, že marketing robí veľa a peniaze tak isto, no aj toto pozadie knihu v mojich očiach degradovalo. Niekedy netreba ísť silou mocou za svojim a radšej z úcty k rodine hlavnej hrdinky i nej samej si nevymýšľať nasilu... 

Viem, že môj názor asi mnohých naštve a možno sa ma budú v komentároch snažiť predvedčiť o svojej pravde (v horšom prípade ju nanucovať - nerobte to), ale bohužiaľ nebola by som to ja, ak by som sa ku knihe, ktorá vo mne nevyvolala najlepšie pocity vyjadrila klamlivo - teda v tomto prípade falošne pozitívne. Neberte to ani ako útok. Ako stále vravím - každá kniha ma svojho čitateľa a verím, že aj táto si ho nájde/už našla. V mojich očiach mi však (ne)uveriteľnosť príbehu a pozadie vydania znegativizovali celkový dojem z knihy. Snáď mi bude odpustené - naozaj ma to veľmi mrzí, lebo ako som už spomínala vyššie, nerada sa vyjadrujem zle ku knihám z tohto obdobia, no knihu musím ohodnotiť na 6,5/10*. 

Link na článok: https://www.theguardian.com/books/2019/oct/03/cilkas-journey-heather-morris-sequel-tattooist-of-auschwitz-branded-titillating