Sesterská láska silnejšia než nenávisť, vojna a beznádej

Karanténne obdobie mi prinieslo nové možnosti. Respektíve čas "napraviť" svoje čitateľské resty a dať šancu knihám, ktoré na mňa na poličke čakali už dlho. Knihu Sestrin sľub som si kúpila krátko po tom, čo oficiálne vyšla. No až teraz som ju konečne aj prečítala.

Knihy z vydavateľstva Motýľ som si veľmi obľúbila. Často totiž prichádzajú s veľmi zaujímavými titulmi z obdobia holokaustu (či už skutočné príbehy alebo fikcia). Spomeniem tie, ktoré ma zaujali najviac: Príbeh pôrodníčky, Manželka nacistického dôstojníka či Ukradnuté detstvo. Už len zopár neprečítaných čaká u mňa na poličke (Žena z Krakova, Dievča v zelenom svetri, Irenine deti a ZlatovláSSka). 

Kníh z obdobia druhej svetovej vojny vychádza v poslednom čase naozaj veľa. Všimla som si, že viacerí čitatelia autorom vytýkajú, že obsah je často na jedno kopyto alebo že sú "slabé". Neviem, no už len z úcty k ľuďom, ktorí si tieto hrôzy prežili na vlastnej koži by som toto nikdy nepovedala a netvrdila. Je samozrejmé, že veľká časť príbehov je v každej knihe podobná "vďaka" tomu, že život v koncentračnom tábore a jeho chod bol každý deň rovnaký - apel, práca, boj o život... Teraz obhajujem hlavne autorov, ktorí sa podelili so svojimi skutočnými príbehmi (nie autorov fiktívnych príbehov). Aj napriek tomu, že od konca druhej svetovej vojny prešlo už 75 rokov, tak si tieto udalosti treba uchovávať v pamäti a nezabúdať. Pripomínať si, že cesta za slobodou bola vydláždená miliónmi nevinných ľudských životov. A nie, netreba sa ukľudňovať tým, že teraz je iná doba. Aj dnes existuje mnoho "živlov", ktoré radi zneužívajú nespokojnosť a radi vzbudzujú vášne. Aj vtedy si ľudia mysleli, že jeden človek a jeho zvrátená ideológia nemôže zmeniť svet... Pripomínajme si a nezabúdajme... Tento odsek som musela napísať, trocha ma totiž hnevali takéto názory, ktoré mi prišli neúctivé voči autorom a ich neľahkými osudmi, ktoré neboli výplodom ich mysle, ale ktoré neprifarbené prežili na vlastnej koži (ak už niektorí aj príbeh prifarbili je to na ich svedomí). Pre mňa je totiž obdivuhodné už len to, že dokázali v sebe nájsť silu a podeliť sa s nimi s cudzími ľuďmi - s čitateľmi po celom svete...

Prejdime však k samotnej knihe. Príbeh Reny Kornreich Gelissen spísala známa americká spisovateľka Heather Dune Macadam. Jej meno Vám môže byť známe aj vďaka jej ďalšiemu dielu, ktoré v slovenskom preklade vyšlo len prednedávnom - 999 Neobyčajné ženy z prvého oficiálneho transportu do Osvienčimu. Túto knihu mám už doma, zatiaľ ma čaká na poličke. Po jej zbežnom prelistovaní som si však všimla, že sa v nej nachádza aj príbeh Reny a jej sestry Danky či Heleny Citrónovej, o ktorej som už tiež čítala.

Rena bola rodáčka z poľského kúpeľného mestečka Tylicz, no obavy jej rodičov ju donútili ujsť na Slovensko, kde reštrikcie voči Židom ešte neboli také prísne ako v Poľsku. Prichýlila ju jej rodina v Bardejove a Humennom vďaka čomu získala čas a bola v relatívnom bezpečí. Nie však na dlho. Aj Slovensko totiž zasiahla vlna antisemitizmu. Táto neznášanlivosť voči židovskému obyvateľstvu prerástla až do nezmyselných nariadení a nútených deportácií Židov do koncentračných (pracovných) táborov. Nakoľko Rena nechcela ohroziť ľudí, ktorí ju ukrývali a ani svoju najbližšiu rodinu prihlásila sa do takéhoto transportu dobrovoľne. Očakávala totiž, že v tábore pobudne pár mesiacov, odpracuje si "svoj dlh" a po tom všetkom sa bude môcť vrátiť späť k svojej rodine. Chcela hlavne ochrániť svoju mladšiu sestru Danku. Svojim rodičom totiž dala sľub, že nech sa deje čokoľvek, tak svoju malú sestričku vždy ochráni a ak bude treba položí za ňu aj svoj život.

Už keď nastúpi do vlaku v Poprade - resp. do dobytčieho vagóna preplneného ľuďmi uvedomí si, že niečo nie je v poriadku. Keď vlak prichádza na konečnú zastávku premkne ju hrôza. Spolu s ďalšími ženami z prvého oficiálneho transportu do Osvienčimu sa ocitá v samotnom pekle - v koncentračnom tábore Auschwitz - Birkenau v Poľsku.

Zažíva prvotný šok, zdesenie, skľúčenosť, beznádej i poníženie. Kde sa vytratila ľudskosť? Čo dalo iným právo na to rozhodovať o životoch iných? Čím si takéto zaobchádzanie zaslúžili? Kde je spravodlivosť? Kde je Boh? Rena veľmi skoro pochopí, že ak chce prežiť musí zahnať všetky zlé myšlienky. A že spomienky jej nik nevezme. Nie je len číslo, je človek. Aj napriek tomu, že ju "ľudia" naokolo presviedčajú o inom. 

Neskôr v tábore stretáva svoju milovanú sestru Danku. A tu sa začína ich spoločný boj. Boj o život. Zároveň má Rena na pleciach už aj život Danky, nielen ten svoj. Ak zomrie jedna, zomrie aj druhá. Kam pôjdeš ty, tam pôjdem aj ja....

Kniha je doplnená aj mnohými rodinnými fotografiami, ktoré uchovala jej najstaršia sestra Gertrude. Rena spomína aj na svoj život pred vojnou, na svoje prvé lásky i na svoje rodné Poľsko. Nenechajte sa odradiť dĺžkou niektorých častí. Nestratíte sa. Zaujala ma tiež odvaha iných väzňov, s ktorými sa Rena v tábore stretla. Je krásne, že ľudskosť a dobrý úmysel si niektorí ľudia zachovali aj napriek tomu, že ich pri vstupe do tábora nacisti obrali o ich ľudskú dôstojnosť. Aj tieto momenty sú pre mňa v skutočných príbehoch dôkazom toho, že ani peklo nedokáže z človeka, ktorý je človekom v pravom zmysle slova zabiť dobro, lásku, nádej a vieru. Svetlým momentom bola aj dozorkyňa Emma, ktorú si pamätali viaceré ženy v tábore. Žiaľ o jej osude nič nevieme.

Ak Vás zaujíma tématika druhej svetovej vojny a holokaustu, tak určite po tejto knihe siahnite. Nakoľko bola Rena jednou zo žien z prvého oficiálneho transportu, tak si toho musela prežiť naozaj dosť a po veľmi dlhú dobu. Jej odhodlanie a sesterská láska sú obdivuhodné a chytia Vás za srdce.  Kladne hodnotím aj Epilóg, kde sa dozviete aké boli osudy väčšiny ľudí spomenutých v knihe. Knihu hodnotím na 9/10* a chválim jej preklad.