Nikdy nezabudni na to, kým si - Ukradnuté detstvo

Za posledné dva týždne sa mi do rúk dostali hneď dve - ako to ja nazývam "knižné jednohubky". Teda knihy, ktoré sú veľmi útle a ktoré dokážete prečítať za zopár večerov či dokonca za jeden jediný deň. Kniha Ukradnuté detstvo od vydavateľstva Motýľ sa od kníh, ktorých dej je tiež datovaný práve do obdobia druhej svetovej vojny v mnohom líšila. V čom konkrétne rozviniem nižšie... 

Priznám sa, že na túto knihu som dlho čakala a zaujala ma aj svojou krásnou obálkou. Ďalšia vec, ktorá ma zaujala bol podnadpis Lidice 1942. O osude Lidíc totiž čo to viem (odporúčam si pozrieť aj rovnomenný film z roku 2011), no dosiaľ som na žiadnu knihu s vylíčeným osudom niektorého z jej obyvateľov nenarazila. Hoci sa v prípade tejto knihy jedná o fikciu a autorka si mnohé udalosti i detaily len vymyslela, tak po dopísaní knihy a neskoršom strete so štyrmi obyvateľmi Lidíc, ktorí prežili tieto udalosti našla mnohé podobnosti. Niektoré boli dokonca mrazivo podobné až skoro totožné. 

Hlavnou hrdinkou príbehu je mladé pekné české dievča Miladka s vlasmi pobozkanými slnkom a nádhernými modrými očami. Spolu so svojou mamičkou, oteckom, babičkou Miladou, maličkou sestričkou Anežkou a starším bratom Jarom žije v českej obci Lidice. Jej najlepšou kamarátkou je Terka. Aj napriek veľmi zlej politickej situácii v Protektoráte Čechy a Morava, postupujúcej vojne a obavám, čo prinesie zajtrajšok oslavuje svoje narodeniny v kruhu svojej rodiny a kamarátov. Od svojich rodičov dostane úžasný darček. Darček, ktorý jej svojim spôsobom bude navždy pripomínať kam patrí. Miladka totiž veľmi rada pozoruje hviezdy a k tomu je predsa teleskop nevyhnutný. V tejto záľube ju podporuje aj jej ocko, no hlavne jej milovaná starká. Práve tá si uvedomuje, že situácia je vážna a neustále Miladke pripomína kým je a kde je jej domov.

Lidice. Obec v Stredočeskom kraji smutne známa tým, že bola v čase druhej svetovej vojny vyhladená nacistami a ktorá mala byť doslova vymazaná z povrchu zemského... Po atentáte na ríšskeho protektora (vtedy Protektorát Čechy a Morava) Reinharda Heydricha (27. mája 1942 v Prahe) totiž vyšetrovanie nacistov zaviedlo práve do Lidíc i keď sa neskôr dokázalo, že žiadny obyvateľ Lidíc nemal s atentátom niečo spoločné. Heydrich na následky atentátu zomrel 4. júna toho istého roku. Pomsta Lidiciam sa uskutočnila v noci z 9. na 10. júna 1942. Mužov a chlapcov nad 15 rokov odlúčili od žien a detí a krátko na to ich zastrelili... Ženy a deti odviezli v autobusoch do telocvične kladnianskeho gymnázia. Niekoľko detí tam skúmali z rasového hľadiska a vybrané "vhodné" deti na prevýchovu odviedli do zariadení, kde mali byť "ponemčené" a neskôr odovzdané na adopciu do nemeckých rodín. Vybrané boli len deti, ktoré spĺňali kritéria rasovej čistoty podľa Hitlera - okrem iného boli ich poznávacím znamením blond vlasy a modré oči. Aj hlavná hrdinka tejto knihy bola oddelená od svojich blízkych a deportovaná práve do takého zariadenia na "prevýchovu". Ostatné deti boli odvezené do vyhladzovacieho tábora Chelmno, kde boli usmrtené vyfúkovými plynmi v špeciálne upravených autách... Ženy boli deportované do ženského koncentračného tábora Ravensbrück. Mnohé z nich tam žiaľ tiež našli smrť... 

Ako som už naznačila - 9. jún 1942 zmenil Miladkin doterajší život od základov. Žiaľ v negatívnom zmysle slova. Aj Miladka totiž patrila k tym deťom z Lidíc, ktoré nacisti zaradili do programu prevýchovy. V jednom z takýchto domovov v Puschkau (územie Poľska) sa ocitá spoločne s rovesníčkou Ružou, ktorú však nikdy nemala v láske pre jej nie práve najpriateľskejšiu povahu. Túto črtu si zachová aj na tomto mieste a dokonca časom úplne zabudne odkiaľ pochádza...

Miladka si po dlhšom čase už ako Eva nájde priateľku - Liesel (pôvodne Poľku Katarzynu) a spoločne trávia večery v opustenom kostolíku blízko domova, kde sa rozprávajú o svojich skutočných životoch i snoch. Spomínajú, smútia, dúfajú... Ich cesty sa nakoniec znova rozdelia, keď sú dievčatá adoptované novými nemeckými rodičmi.

Eva (Milada) sa ocitá v rodine nacistického veliteľa tábora Wernera. Wernerovci už vlastné deti majú - staršiu Elisbeth, s ktorou si nakoniec budú rozumieť a mladšieho, rozmaznaného a protivného syna.

Eva postupne tiež zabúda, stráca sa vo svojich spomienkach i svojej skutočnej identite. Jedinou hmatateľnou spomienkou, ktorá jej ako tak pripomína kam patrí je brošňa od jej babičky, ktorú si stráži ako oko v hlave... Dlhý čas v nemeckej "izolácií" však viedli k tomu, že už skoro úplne zabudla na svoju rodnú češtinu i na svoje skutočné meno...

Príbeh Miladky (Evy) je fikcia. Autorka sa len inšpirovala zozbieranymi informáciami a spomienkami ľudí, ktorí mali podobný osud. Kniha je podľa môjho názoru vhodná aj pre mladšie ročníky - rovnako ako som takéto odporúčanie vyslovila aj pri knihe Bol som číslo 30529. Mladšie ročníky možno aj takto pochopia, čo sa v tých dobách dialo a  nakoľko kniha nie je plná násilia a surovosti, tak krehká detská dušička tieto informácie ľahšie príjme (odporúčam ju pre vek cca 13+). Kniha sa číta veľmi dobre, príbeh plynie, kapitoly majú prijateľnú dĺžku. Preto ju tiež môžem s čistým svedomím odporučiť aj citlivejším povahám alebo ľuďom, ktorí si hľadajú cestu k tomuto žánru v literatúre, no majú obavy, či to ich psychika zvládne. Knihu hodnotím na celkovo 8.5/10*. 

Off topic
Okrem filmu Lidice (2011) odporúčam na túto tému ešte film Der Lebensborn (Prameň života) z roku 2000, kde si zahrala aj naša slovenská herečka Monika Hilmerová. I keď Lebensborn v tomto prípade bolo zariadenie nie na prevýchovu detí, ale doslova na plodenie potomkov "rasovo čistých a zdravých" - teda išlo o deti žien s árijskými črtami a členov SS.