Encyklopédia pre morbiďákov. Dym v očiach a iné lekcie z krematória.

Premýšľali ste niekedy o smrti? O tom, čo sa stane s vašim telom, keď duša odíde na večnosť? Nebavíme sa teraz o tom, či vás budú v pekle chlpatí, pupkatí čerti grilovať a obtáčať ako kuriatko a rytmicky pichať s nažhavenými vidlami do zadku alebo či vás budú pred nebeskou bránou vítať neperoxidovoblonďatí anjeli za zvuku Bohemian Rhapsody a nosiť na bidielku ako rímskeho cisára s welcome drinkom v cene... Nie, skôr mám na mysli to, čo sa stane s vašim telom...

Odpoviem na prvú otázku. Rozmýšľala. Ako asi väčšina ľudí aj ja mám romantickú predstavu o tom, ako zomriem. V tichosti. V spánku. S gráciou. Bez teatrálií a tráum, ktoré by mátali kvôli môjmu odchodu s kopou bordelu naokolo na večnosť ľudí, ktorí ešte naopak na tomto svete ostanú medzi živými a ktorí ešte na EKG neťahajú nesympatickú rovnú čiaru, ale zvodnú sexi krivku. Každý má strach. A smrť je strašiak. Mňa však skôr než smrť desí umieranie... Ak sa ocitnete na prahu smrti alebo vidíte blízkeho pomaly zomierať, tak zrejme dospejete k podobnému záveru.

Avšak o tom, čo sa vlastne stane s mojím telom, keď sa zo mňa stane plnka do truhly som sa nezamyslela. Neláka ma totiž premýšľať o tom, ako si na mne zahoduje armáda červov alebo či budem pri kremácií svetielkovať ako na didžine. Už mi to asi aj tak bude jedno a ak nie, tak budem chodiť dotyčného, čo ma posmrtne "zneuctí" strašiť. Len tajne dúfam, že ma nebudú musieť odniekiaľ zoškrabávať, že neprejdem tráviacim traktom nejakého slizkého zvieratka alebo že sa na mne nevybúri nekrofil. A asi je tiež jasné, prečo neplávam... Porazilo by ma, ak by som ešte niekoho naposledy vydesila. A vlastne... už by ma asi neporazilo no 😂 ale aj tak. Nechcem byť dôvodom traumy a zamorenia márnice arómou zblíženia z tela, ktoré sa premenilo na vzducholoď. Ehm, podvedome som cítila, že pri čítaní niečo papáte... Už ste asi dopapkali však? 😁😂 

Hovoriť o smrti priamo by nemalo byť tabu. Smrť je súčasťou života, nech to už znie akokoľvek. Rodíme sa s tým, že raz zomrieme. Každú sekundu umrie na svete x ľudí a x sa zas narodí. Hovorí sa tomu kolobeh života. Caitlin Doughty sa na túto tému pozrela naozaj nezvyčajným spôsobom a bez servítky. Smrť totiž prehliadame, zatvárame pred ňou oči a doslova ju ukrývame. Stal sa z nej bubák.

Bolo pre mňa naozaj zvláštne naraziť na osobu, akou je autorka. Respektíve to, ako na mňa zapôsobila. Nepripadala mi ako podivínka "ocukrovaná" prachom z krematória ani ako gotická morbiďáčka so zvláštnou úchylkou obdivovať 50 odtieňov nekrotickej pokožky. Každý z nás je svojim spôsobom v niečom divný. Ja napríklad nezjem kraj z koláča, lebo ma z toho striasa, nezaspím, ak mám gombíky z periny blízko ksichtu a hada sa bojím aj na obrázku. Autorkin štýl mi bol asi aj preto veľmi blízky - nevtieravý, úprimný, vtipný a prirodzený. Dokázala nonšalantne, no zároveň i s pompou opísať aj tie najdivnejšie prípady, ktoré zažila, keď pracovala v krematóriu. A páni moji, tá teda mala žalúdok 😂 

Hanbím sa to priznať, ale keďže asi spadám do kategórie divných a uletených, tak je jasné, že aj napriek vážnosti danej témy som sa rehotala ako chipmunk, ktorý si fetol prepotené, týždeň nosené ponožky. V reálnom živote by sme možno aj boli kamošky a spriaznené duše a trkotali by sme pri tekvicovom latéčku 😂 Milujem ľudí, ktorí sa neberú vážne a ktorí dokážu s humorom rozobrať hocičo a napumpovať vás pozitivizmom. Caitlin Doughty má teda u mňa jedno fajnové pivo za perfektný čitateľský zážitok.

Ak vás zaujíma ako funguje tokár - balzamovací excalibur, či mŕtvi žmurkajú, prečo sú sekundové lepidlo, "arašidové maslo" a potravinová fólia nevyhnutnou výbavou pracovníkov v pohrebníctve, prečo nám zidealizované rozprávky spôsobujú depky alebo kde sa nachádza Disneyland smrti, tak túto knižku berte. Dokým ešte je! Autorka pridala aj niekoľko echt brutálne zaujímavých, častokrát nepochopiteľných či popod fúzik úsmešných funebráckych reálií z viacerých kútov sveta. Váš pohľad na lasagne a korytnačky sa možno zmení, no aspoň nezomriete v sladkej nevedomosti. Popísala tiež svoju dá sa povedať cestu a motiváciu k tomu, aby svoj život venovala práve... smrti a kariére v tomto priemysle.

Prosím si viac takýchto sarkastických kníh prýštiacich čiernym humorom. Viem, že sa tu istotne nájdu zošnurovaní frfľoši, ktorí ohundrú tieto moje tliachaniny i danú knihu, no ak patríte k zvedavým čitateľom bez predsudkov, so zmyslom pre humor a s odvážnym a mocným žalúdkom, tak vám ju bilboardujem do pozornosti. Crème de la crème pre morbiďákov. Asi je to jasné. 5/5* a kľudne aj viac 😁👍