Odkedy som prečítala *Pomaľované vtáča, tak sa oblúkom vyhýbam knihám, kde je v anotácií čo i len zmienka o násilí na deťoch a sexuálnom násilí na ženách. Kukolka od Lany Lux ma však natoľko zaujala, že som sa nakoniec nechala zlomiť... a nakoniec sa vo mne naozaj aj niečo zlomilo... Moje srdce. Na milión drobných kúskov.
Kukolka ma doma čakala už pomerne dlho, no vždy som ju prekladala. Necítila som sa na ňu. Až teraz prišiel jej čas a to na popud mojej kolegyne, s ktorou sme ju čítali naraz. Takže sa už teším, keď si budeme porovnávať dojmy a rozoberať ju.
Priznám sa, že obálka na mňa pôsobí viac odpudivo než "lákavo". Chápem zámer, ale až ma z nej striasa. Ale ako to už býva - nesúď knihu podľa obalu. Tu to platí tisícnásobne... Nenechajte sa teda rovnako ako ja odradiť z podobného dôvodu. A nech vás nepomýli ani milý názov (Kukolka je v ukrajinskom jazyku bábika). Kam nás tento príbeh zanesie?
90. roky. Ukrajina, čerstvo po páde režimu. Krajina sa zmietala v problémoch a prakticky sa v nich zmieta stále. Lana Lux nám vo svojej knihe vyrozpráva príbeh malého dievčatka - Samiry. Dievčatka s nádhernými očami, ktoré však vyrastá v neľútostných podmienkach v detskom domove. Jej snom je dostať sa do Nemecka ku kamarátke Marine, ktorú si adoptoval nemecký manželský pár. Na ceste za slobodou sa však dostáva do pazúrov toho najotrasnejšieho, čo ľudia dokážu spáchať - násilia.
Príbeh Samiry je jedným z príbehov. Nie konkrétny. Ale mohol by byť. Dievčat ako ona sú totiž na svete tisíce. Lana Lux zhmotnila trpký osud mnohých dievčat, ktoré sa stali obeťami obchodu s ľuďmi. Či už ide o gangy zlodejov, prostitúciu alebo obchod s ľudskými orgánmi. Samira bola teda v mojom ponímaní akýmsi hlasom všetkých týchto dievčat. Tie doplatili hlavne na svoju nevedomosť a nevinnosť. Často v dôsledku neľahkých podmienok, strachu o rodinu, kvôli silnej túžbe po krajšom živote či vidine splnenia snov...
Autorkin štýl bol naozaj veľmi drsný, jasný a priamy. Žiadne pozlátko, žiadne hrajkanie sa. Hnusná realita. Odporné popisy zneužívania... Lana Lux sa dokázala dostať do hlavy mladému dievčatku, ktoré skrz svoju nevinnosť mnohým veciam nechápalo. Na tomto konkrétnom príbehu je teda vidieť, akú rolu zohráva prostredie vo formovaní charakteru a pri ďalšom smerovaní i osobnostnom raste... S udalosťami posledných dní, kedy na povrch vyplávali otrasné videá o alarmujúcom správaní sa detí je toto naozaj obrovským výkričníkom... Mnohé deti nemajú nič. Nič z tých pre nás "bežných vecí" - posteľ, hygiena, pravidelná strava, mobil, čisté a módne oblečenie, hračky... Často robia zlé veci preto, lebo sú k tomu donútené, lebo nemajú na výber alebo preto, lebo im nemá kto povedať, čo je správne a čo nie... Čo donúti decká, ktorým rodičia splnia prvé i posledné k tomu, aby sa správali ako hyeny? V akom svete to preboha žijeme? Naozaj si už nedokážeme nič vážiť a správať sa ľudsky? Zlyhávame ako spoločnosť. Deti nalepené na telefónoch, rodičia bez záujmu o ne, ktorí však v prípade problémov okamžite bránia deti namiesto toho, aby im dali jasne najavo, kde sú hranice a že za svoje činy treba prevziať zodpovednosť... Prečo nedokážeme ukázať deťom správny smer a dať im základ k tomu, aby z nich vyrástli zodpovední, uvedomelí a ľudskí dospelí? Naozaj tu chceme mať takúto budúcu generáciu dospelých? Agresívnych, divokých a bez akejkoľvek úcty k iným? Prečo nevieme byť vzorom, inšpiráciou, bútľavou vŕbou a dobrými učiteľmi? Áno. Občas si kladiem tieto otázky. No potom si všimnem správanie vonku či tú tonu nenávisti na sociálnych sieťach a odpoveď príde aj sama. Lebo sme zabudli byť ľuďmi a útokom sa bránime voči tomuto svetu. Nevytvorili sme si bublinu, ale pichľavý kabát. No a deti si asi ťažko nájdu správny vzor v niekom, kto okolo seba chŕli nenávisť a podnecuje iných k zlu...
V Samirinom prípade mi v enormnom množstve pasáží stískalo srdce. Hrôzou, nemohúcnosťou a neskutočným hnevom... Tento príbeh by som nenazvala inak ako krutou a veľmi pomalou emočnou samovraždou. Pohľad na dospievanie tu mal takú trpkú až bodavú príchuť. Telo dospievajúcej ženy sa úplne bilo s dušou dievčatka. Nevinnosť jej myšlienok a bytia nabúralo na perverznosť a surové zaobchádzanie s jej telom... Mohla ešte takto doráňaná fyzicky aj psychicky nájsť v sebe silu na to, aby žila ďalej? Bolo vôbec možné dostať sa z traumy a upriamiť svoju myseľ na vidinu normálnosti, všednosti a lepšej vyhliadky do budúcna?
Táto kniha rozhodne nie je pre slabšie povahy. Hoci... Pred zlom netreba zatvárať oči. Treba sa do nich pozrieť. Samirin príbeh neláme srdcia. On ich doslova rozdupe, roztriešti a surovo podpáli. Zanechá vo vás hlbokú čiernu diere, budete mať chuť schúliť sa do klbka a odpáliť sa na Mars. Tento príbeh mi v hlave ostane ešte dlho... Nie dlho... už ho určite z hlavy nevymažem. Uveriteľný. Až bodavo a bolestivo úprimný a realistický... Nemám chuť uchýliť sa k hviezdičkám. Snáď je to z mojich slov zrejmé, aký dojem na mňa táto kniha spravila...
*pozn. Tieto dve knihy sú diametrálne odlišné. Aspoň mojou optikou. Už asi viete, že PV som neohodnotila dobre a stojím si za tým. Mala som z neho iné dojmy, než mal ten príbeh v čitateľovi vyvolať. V prípade Kukolky sa mi však príbeh dostal pod kožu a bol pre mňa realistickejší a uveriteľnejší. Nestaval totiž na gradácií perverznosti a prehnanej snahe šokovať, ale na hĺbke príbehu, ktorý vykreslil nevinnosť dieťaťa, dospievanie a nástrahy tohto sveta. V tom som videla značné rozdiely a preto sa zmenil aj môj postoj a už nebudem viac tohto typu príbehov tak báť a pre istotu ich obchádzať. Nemôžem zatvárať oči...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)