Černobyľská modlitba - kniha, ktorá na mojej polici dozrievala 2 roky.

💭❔☢Otázka: Mali by ste odvahu navštíviť Pripiať? 🚫❓💬

Stará múdrosť hovorí, že na niektoré veci treba dozrieť. Pri tejto knihe to v mojom prípade platilo. Do bodky... Černobyľská modlitba bola prvou absyntovkou v mojej zbierke. Avšak, na jej dočítanie som potrebovala zrejme schytať "pár rán od života" i zopár šedivých vlasov... Trvalo presne 2 roky než som sa odhodlala ju dočítať. 

V krátkom faktografickom úvode sa dozvedáme, čo sa oného osudného dňa udialo. Nečakajte však, že sa táto kniha bude celý čas niesť v tomto duchu. Keďže ide o reportážnu literatúru, tak autorka sa zamerala na "obyčajných" ľudí. Ich trápenia, myšlienky, úvahy, spovede...  Príbeh sa neskôr člení na viacero dlhších kapitol s podkapitolami - monológmi ľudí, ktorí zažili Černobyľ. Jeden z príbehov je aj príbeh Ľudmily Ignatenko - manželky Vasilija Ignatenka, hasiča, ktorý ako jeden z prvých prišiel na miesto tragédie. Jej príbeh popísaný v tejto knihe bol predlohou k úspešnej minisérii Chernobyl z dielne HBO. Ak ste ešte tento seriál nevideli, hoci to nepredpokladám, tak odporúčam... Ja som mala v pláne najprv si prečítať túto knihu a až potom si pozrieť seriál, no korona a veľa voľného času moje plány zmenili.

Bez prifarbovania priznávam, že spočiatku som mala protichodné pocity. Prvá štvrtina knihy bola bravúrna, no potom to už išlo ako na húsenkovej dráhe. Asi do polovice som trpela a nemohla si zvyknúť na autorkin štýl písania... Aj preto som knihu odložila bokom. Ukameňujte ma, ale pre mňa to bolo hrozne ťažkopádne, strácala som sa a často som nevedela o čom čítam a tak som sa xkrát vracala v texte k niektorým odstavcom... I keď samozrejme mám rešpekt voči danej téme... Len som mala trošku iné očakávania. Avšak... Druhá polovica knihy už bola výborná. Tu už na mňa emócia prešla a bolo mi ozaj ťažko. Ťažko na duši... Najmä v časti, kde svoje pocity vyjadrovali deti... Deti odsúdené na smrť. Zbytočné obete zbytočnej tragédie... Zrejme mi naozaj pomohol čas, skúsenosť a rozpoloženie. Mám pocit, že za posledné mesiace som dozrela. Tak vnútorne, pocitovo a asi aj toto bolo prospešné a potrebné k tomu, aby som sa s jednotlivými príbehmi viac vžila. Empaticky.

Autorka tejto knihe venovala naozaj more času a musela mať božiu trpezlivosť... Ak si túto knihu prečítate, tak pochopíte. Narážam na tú známu sovietsku náturu. Kosa na kameň narazila na tento fakt aj pri samotnom "riešení" tejto tragédie... Naozaj stála táto ideológia, zaťatosť, posadnutosť stihomamom nepriateľstva západu a snaha o akúsi dokonalosť za toľko zničených životov? Za absenciu takého pravého nefalšovaného detstva mnohých detí, vytrhnutie z koreňov ľudí, ktorí tu prežili celý svoj život a túžili sa na tomto kusku zeme obrátiť v prach a spočinúť v zemi svojich predkov? Kam až siaha ľudská pýcha? Prečo sa my ľudia už raz a navždy nenaučíme pokore a vďačnosti za to, čo máme? 

Aj samotná príroda nám dodnes dokazuje, že sa s ňou neradno zahrávať... Kto zaseje vietor, žne búrku. Aj v tomto prípade tomu bolo tak. Príroda nám ukázala, že pýche predchádza pád a že človek nie je tvor neomylný... Ona sa z toho otrasie, ale my si budeme následky so sebou niesť ešte dlhé generácie. 

Zároveň som sa tak zamyslela a bez okolkov priznávam, že k súčasnému rozmachu tzv. "jadrovej" turistiky pociťujem odpor... Alebo ani nie tak odpor, ale skôr nepochopenie. Možno tak, ako niekto nechápe návštevu koncentračného tábora. Neviem prečo... V Osvienčime som bola a mala som veľmi zlý pocit, utrpenie som cítila vo vzduchu a prenikalo na mňa z každého predmetu v tábore... Návštevu Pripiati si však neviem predstaviť. Sama netuším prečo. Žeby pud sebazáchovy? Ozaj nepoznám odpoveď na túto otázku. Preto budem rada, ak sa vyjadríte aj vy... Naozaj, úprimne ma to zaujíma. Vo mne sa bijú také zvláštne pocity... 

Hoci som spočiatku nechcela túto knihu hodnotiť a spísať recenziu, tak nakoniec som mala tú potrebu. Vyžalovať sa a možno aj trošku podudrať na tú našu spupnosť... Aj keď neverím, že ľudstvo sa raz spamätá... Práve takéto tragédie, vojny či pandémie sú toho živým dôkazom... Ľudia, ktorí prežili a podelili sa o svoje trápenia. Sme nepoučiteľní... Ak sa však nájde aspoň niekto, komu práve tieto príbehy a reálne ľudské osudy dokážu otvoriť oči, tak to zmysel má. Takto by som túto knihu zhodnotila. Otvára oči. Nehviezdičkujem. Bodka.