❓ Považujete sa za empatických ľudí? V čom podľa vás tkvie empatia a ako sa prejavuje ❓
Hirošima. Slovo, ktoré vo vás hneď vyvolá asociáciu. Nie však ako jedno z miest v Japonsku, ale ako dejisko jadrovej katastrofy. Možno ste už videli x dokumentov, čítali more článkov. No zamysleli ste sa niekedy nad tým, ako túto tragédiu prežívali jej priami účastníci a ako žili po nej? V knihe Hirošima sa autor John Hersey zameral práve na tento aspekt hirošimskej katastrofy.
6. august 1945 sa už navždy krvavými, čiernymi písmenami vryl do dejín ľudstva. Práve v tento deň, skoro ráno bola na Hirošimu vôbec prvýkrát použitá atómová bomba. Jej dôsledky boli zdrvujúce a devastačné. V okamihu prišlo o život odhadom asi 70 tisíc ľudí*. Približne rovnaký počet osôb zomrelo na dôsledky ožiarenia. Asi 13 tisíc ľudí** ostalo nezvestných. Celkovo tak v troskách našlo smrť asi 40% vtedajšej populácie mesta Hirošima.
O tri dni neskôr zhodilo americké vojnové letectvo ďalšiu bombu. Tentokrát na iné japonské mesto - Nagasaki. Obe tieto mestá mali "tú smolu", že mali strategicky výhodnú polohu a stali sa tak ľahkým terčom, pričom zhodenie bômb práve v týchto mestách malo z hľadiska vojenskej taktiky aj ďalšie "plus" - razanciu a dopad. Japonské cisárstvo bolo nútené pár dní po týchto útokoch kapitulovať.
Bolo jasné, že hrdí Američania nenechajú po útokoch na pýchu Pacifiku - vojenskú základňu Pearl Harbor svojho nepriateľa na pokoji. Práve naopak. Všetka táto zášť a dokazovanie si moci nakoniec stáli životy tisícky civilistov. Presne tak, ako to býva pri každom vojnovom ťažení... Kde sa bijú a dokazujú si svoju silu mocní, tam nakoniec aj tak najviac trpia nevinní ľudia - civilisti.
John Hersey sa na túto tragédiu pozrel trocha inou optikou. Nesnažil sa popísať katastrofu v Hirošime tak, ako to dodnes robia médiá - cez čísla a iba v okamihu katastrofy a tesne po nej... Vybral príbehy šiestich ľudí a popísal, kde sa v daný moment nachádzali a aký bol ich život po tejto udalosti. Veľa z nás si možno myslí, že vyhrabaním spod sutín, liečbou zranení, pobytom v nemocnici a rekonštrukciou zničeného sa to všetko skončilo. No nie, nie je to tak. Preživších totiž privalili ďalšie sutiny, z ktorých sa museli vyhrabávať. Strata rodiny, blízkych, domova, identity, nezmazateľné dôsledky na zdraví i psychická trauma. A v neposlednom rade aj nenapraviteľné ekonomické škody a degradovanie ich ekonomického statusu v dôsledku straty domova, zamestnania i pretrvávajúcich zdravotných následkov.
Autor mi v tomto v mnohých smeroch otvoril oči. Hoci Japonsko je ukážkovým príkladom otrasenia sa a rýchlej nápravy zničenej infraštruktúry, čo dokázalo aj pri havárií vo Fukušime (o ekologických dopadoch pomlčím). Ešte stále však chýba to najdôležitejšie - spadnuté mosty, zničené komunikácie či zrútené budovy sa dajú opraviť či nanovo postaviť. Čo sa však dá robiť s tisíckami už navždy poznačených životov? Dá sa vrátiť k bežnému životu po tom, čo ho už navždy poznačila jedna udalosť?
Nielen fyzická trauma a zdravotné problémy spôsobené ožiarením donútili ľudí k zmene. K nechcenej zmene. Spoločnosť spravila z týchto ľudí občanov druhej kategórie. Obavy ich často vyhnali na okraj spoločnosti... Nehovoriac o tom, koľkým sa zmenil život od základov aj po psychickej stránke. Ignorácia okolia, zhnusenie, prehnaná ľútosť. Tváre a telá poznačené keloidmi, doživotné problémy so štítnou žľazou, nepredstaviteľná únava či zmrzačené končatiny... Dokonca si títo ľudia vyslúžili aj svoje generalizované pomenovanie - hibakuši.
Spočiatku ma kniha nadchla a miestami predčila moje očakávania. Avšak približne v polovici som sa v nej zasekla. Nedokázala som sa už tak vžiť s jednotlivými príbehmi a postavami. Problém mi robili mená, občas som sa strácala. Knihu som teda asi na 3 týždne nechala ladom. A dobre som urobila. Posledná a predposledná kapitola totiž toto moje tápanie napravili. Knihe by neuškodilo, ak by autor venoval aspoň jednu kapitolu pozadiu tejto katastrofy a jej popisu. Hoci chápem, že chcel upriamiť pozornosť na konkrétnych ľudí a ich príbehy a nechcel padnúť do roviny bezduchého štatistu, ktorý sa oháňa číslami a dôraz kladie na moment katastrofy a nie na jej následky.
Touto útlou knihou len tak nepreletíte. Pokiaľ patríte k empatickým ľuďom, tak vo vás čosi zanechá. Mne otvorila oči v tom, že často zabúdame na to, že život ľudí, ktorých poznačí katastrofa sa po týchto zlých udalostiach rapídne zhorší a úplne otočí... Aj vtedy pokračuje ich boj, často omnoho ťažší a náročnejší. Uctením obetí, postavením pamätníkov či pietnymi udalosťami si každoročne ľudstvo tieto strašné udalosti znova pripomína. Nie je však rovnako dôležité nezabúdať a pomáhať aj tým, ktorí síce mali šťastie a prežili, no museli začať odznova? Aj oni sú totiž svojim spôsobom obeťami. S jediným rozdielom - im sa podarilo prežiť.
Knihu hodnotím na 4/5⭐.
Číselné údaje som čerpala z týchto dvoch článkov:
* https://www.rtvs.sk/novinky/zaujimavosti/231160/pred-75-rokmi-hirosimu-zrovnal-so-zemou-maly-chlapec
** https://bubo.sk/blog/hirosima-kde-po-bombe-rastli-oleandre
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)