Sonderbehandlung alebo zvláštne zaobchádzanie - drsná spoveď člena Sonderkommanda

Čítala som už mnoho kníh z obdobia holokaustu. Sonderbehandlung je však presne taká, aká je pod prebalom. Čierna a temná.

Autor - Filip Müller bol jedným z väzňov v koncentračnom tábore Osvienčim. Ako jeden z mála tu prežil roky útrap ako člen Sonderkommanda - komanda smrti. 

Táto spoveď je atypická. Cítiť z nej autentickosť a miestami až chlad. Nič nie je zaobalené do pekných fráz a sprievodného textu, kde sa čitateľ dozvie ako vyzeral Filipov život predtým, než sa ocitol v Osvienčime. Práve naopak - autor sa vykašľal na akúkoľvek vatu a príbeh začína hneď v koncentračnom tábore. 

Štýl písania a celkovo štruktúra by si asi žiadala pomoc spisovateľa z fachu. Hoci, na strane druhej možno práve to ju urobilo výnimočnou. V tomto smere si sama nie som istá, či práve toto považovať za mínus. Prelúskať sa týmto príbehom však aj vďaka tomu nebolo také ľahké. Mierne nedostatky som postrehla aj po gramatickej stránke - množstvo preklepov, zvláštnych alebo opakujúcich sa slov a fráz... Korektúra toho dosť prehliadla (ak teda nejaká bola). Kniha je rozdelená na časti. Kapitolami by som ich nenazvala, lebo sú rozsahovo celkom dlhé. 

Venujme sa však podstate. Existuje veľmi málo výpovedí preživších z koncentračných táborov. A ešte menej výpovedí členov Sonderkommanda. Títo príslušníci totiž nemali "dlhú životnosť". Nanajvýš tak 4 mesiace. Noví členovia začali túto svoju úlohu hneď zhurta - spálením tiel predošlých členov. Títo muži boli totiž neželanými svedkami celého tohto obludného systému. Filipovi sa však podarilo veľmi dlhý čas preľstiť tento systém. Bol často preraďovaný v rámci SK na iné "pozície". Rovnako ako v prípade iných preživších, ktorí sa podelili so svojim príbehom aj v prípade Filipa zohrala veľkú úlohu náhoda. A vidina prežitia a možnosti akéhosi odkazu ľudstvu, čo sa na tomto mieste dialo. Nech žiadny ľudský osud neostane zabudnutý a pochovaný kdesi vo vetre, pod vrstvami zeme či vo víre riek. 

Autor sa svojim spôsobom podieľal aj na najslávnejšom útoku z Osvienčimu - úteku Wetzlera a Vrbu, ktorí podali hlásenie svetu o hrôzach, ktoré sa tu odohrávajú spolu s dôkazmi. Práve tie im poskytol pod hrozbou smrti aj Filip Müller. Išlo napríklad o etiketu z Cyklonu B, ktorý nacisti využívali na otravu obetí v plynovych komorách. To, že nacisti používali dva druhy kryštálikov cyklónu sa neskôr potvrdilo aj na Norimberskom procese. Cyklón A bol používaný ako dezinfekčný prostriedok a Cyklón B ako prostriedok na masové vyvražďovanie. 

Müller popísal naozaj pracne a v časovom slede konce viacerých transportov, "zdokonaľovanie" a mnohé nástroje na likvidáciu obyvateľstva v tábore, ktoré nacisti využívali. Predstavil aj vrchných predstaviteľov tejto mašinérie, ich vzhľad i povahu a spôsoby. Asi málokto mal ešte šancu prezradiť svetu tieto skutočnosti. Pripomenul aj mnohých svojich spoločníkov na tejto tŕnistej ceste, ktorí sa oslobodenia nedočkali a ktorých duše ostali naveky uväznené na tomto cintoríne ľudskosti. Ako inak sa totiž dá nazvať miesto, kde práve to, čo nás robí ľuďmi prerástlo do čohosi tak obludného, čo dokázalo zabudnúť na ľudskosť a zdravý rozum... 

Pokiaľ sa prehryziete náročnejším textom a možno nie práve vhodne zvolenou formou, tak sa k Vám dostane množstvo šokujúcich informácií a zaujímavých poznatkov a postrehov. Túto knihu radím k jedným z najlepších v danom žánri. Müllerove zážitky si môžete prečítať aj v knihe Svedkové z továrny na smrt, ktorá je skôr súhrnným dielom náučného charakteru než beletriou. Mierne nedostatky som videla iba v štýle autora, z ktorého bolo cítiť, že nie je spisovateľom (i tu však nie som presvedčená, či by to bolo s pomocou iného spisovateľa lepšie, možno len upratanejšie). Knihu hodnotím na 4/5⭐.