Odvátená tvár turizmu a O vojne, ktorá stále neskončila - reportáže, ktoré Vám otvoria oči

Ak by sa ma niekto spýtal, ktoré knihy rozhodne stoja za to, moja odpoveď by bola jasná. Tie, ktoré sú autentické a ktoré majú tú moc otvoriť  ľuďom oči. Nie je to tak dávno, kedy ma úplne "odrovnala" kniha Nájdem si ťa od Joanny Connors. Môžem smelo povedať, že práve táto knižka bola spúšťačom môjho "smädu" po ďalších a ďalších reportážnych knihách. 

Ako ďalšie som si vybrala rovno dve - Vitajte v raji - reportáž o turistickom priemysle a Akoby si kameň jedla. Na poličke ma aktuálne čakajú ešte - Srdcový král a Chladnokrvne.

Vitajte v raji - reportáž o turistickom priemysle

Teplé lúče slnka, usmievavé tváre, jemný morský vánok, gastronomické zážitky, exotické drinky, potápanie medzi koralmi, romantický západ slnka... Alebo zasnežené biele štíty, nedotknutá príroda, nádherné prírodné scenérie, obdivuhodná architektúra či túžba po dobrodružstve. Aj takto by sa dali popísať predstavy ľudí o oddychu, s ktorým ide ruka v ruke turizmus.

Turistický priemysel nám v týchto časoch prináša diapazón príležitostí ako stráviť svoj voľný čas, oddýchnuť si, spoznávať a objavovať. Táto kniha je však o inom. Autorka prináša čitateľom trocha iný pohľad na turizmus ako taký. Na jeho odvrátenú tvár a temné zákutia. Turistický priemysel totiž nie je len nástrojom na naplnenie štátnej pokladnice prostredníctvom lákadiel v oblasti kultúry, prírodného bohatstva či cez možnosti regenerácie duše i tela, ale je aj jedným z najväčších "ničiteľov" prirodzenosti a identity danej oblasti.

Autorka demonštruje tieto zistenia hneď na viacerých príkladoch: Gran Canaria, Vietnam, Mexiko, Dominikánska republika, Thajsko... Nepoukázala len na ničenie prirodzenej identity národa , na negatívny vplyv na život obyvateľstva a ich sociálny status (paradoxy turizmu chudoba-bohatstvo), ale aj na devastáciu životného prostredia či s tým súvisiace vytláčanie rastliných a živočíšnych endemitov.

Tento trend - keď bohatí investori zaberajú plochy, ktoré považujú za atraktívne a hodné toho, aby turisti neváhali preletieť aj cez pol sveta a s radosťou tu utrácali peniaze sa dostal už aj k nám. Ako krásny príklad takejto "nenažranosti" vyberiem Tatry. Tatry, ktoré sú našim pokladom. Sama seba sa však pýtam, či je to skutočne tak? Ak sme naozaj takí hrdí Slováci a Tatry sú znakom našej identity, nemali by sme ich viac chrániť? Asi sa na mňa veľa ľudí nahnevá a bude na mňa krivo pozerať, no pre mňa už Tatry stratili atraktivitu... Už dávno nie sú tým, na čo by sme mali byť právom hrdí a k čomu by sme mali vzhliadať... Tieto hodnoty úplne pochovala túžba po bohatstve, moci a to aj na úkor odlesňovania, znečisťovania prírody a úplnej ignorácie ich prirodzeného obyvateľstva (myslím tým fauny a flóry typickej pre túto oblasť). Pri poslednej návšteve ma veľmi nemilo prekvapila priam až odporná a veľmi okatá snaha o rýchly zisk - spomeniem napríklad len parkoviská, ktoré sú v katastrofálnom stave, často aj nestrážené, no napriek tomu nehorázne spoplatnené. Služby sa snažia kopírovať či dokonca konkurovať rakúskym a švajčiarskym Alpám, no bohužiaľ aj tú je vidno mnohé diery. My Slováci totiž prajnosť, úsmev, ochotu a priateľskosť k cudzincom často nemáme v krvi. Nebudem sa však ďalej rozčuľovať, lebo znova - ako inak 😂 odbieham od témy. 

Nemôžem tvrdiť, že by táto kniha nebola zaujímavá. V tomto smere som žiaľ bola ovplyvnená tým, že mnohé tieto skutočnosti mi už boli známe. Profesionálna deformácia - viaceré fakty sa na mňa totiž nalepili počas štúdia geografie. Turizmus bol jedným z mojich najobľúbenejších predmetov práve vďaka pikoškám, ktoré som si vždy zapamätala skôr než podstatné veci :D Preto mi napr. téma sexturizmu už bola známa, rovnako aj jeho korene a rovnako aj to, kde sa v súčastnosti tento druh turizmu "teší" obľube. Taktiež mi boli známe niektoré spomenuté prípady sociálneho úpadku obyvateľstva, ktorý prišiel ruka v ruke s rozvojom turistického priemyslu.
*off topic: Aktuálne je pre mňa napr. prekvapením rozvoj turizmu v oblasti Pripyat, v ktorej blízkosti sa nachádza neslávne známa černobyľská atómová elektráreň. Pochopiteľne - viem, že spúšťačom masového rozvoja turizmu v tejto oblasti bol seriál s rovnomenným názvom, avšak napriek tomu trocha nechápem, čo ľudí presvedčí toto miesto navštíviť a veriť, že to nie je nebezpečné. Ja by som sa bála a ani svätý Dindy by ma nepresvedčil o tom, že to na mne nezanechá následky na mojom zdraví. Na druhej strane by si však presne toto isté mohli myslieť odporcovia návštev bývalých koncetračných táborov avšak s dôrazom na psychické následky na turistovi, ktorý toto miesto navštívi.

Túto knihu teda zhodnotím na 7.5 z 10* a to len kvôli tomu, že som v nej nenašla až toľko nových a prekvapivých poznatkov ako som očakávala. Ako som však spomínala, nie je to vinou knihy, ale dôsledok toho, že som vyštudovala geografiu a tak tieto veci pre mňa neboli nové.

Akoby si kameň jedla

Priznávam, že spočiatku mi názov nič nehovoril. Nemala som ani potuchy o čom by táto kniha mohla byť. Názov mi totiž nič neevokoval. Jeho spojenie s vojnou v Bosne ma preto prekvapil, neskôr som ho však pochopila.

Táto útla kniha je doslova prešpikovaná autentickými spomienkami ľudí, ktorí prežili krutú vojnu. Vojnu, ktorá sa odohrala nie tak dávno a nie tak ďaleko. Napríklad ja som v čase vojny už bola na svete, i keď som v roku 1992 mala ešte len jeden rok. Táto vojna síce oficiálne skončila, no jej dôsledky sú viditeľné stále. Ešte stále sa totiž na svetlo sveta vynárajú nové fakty, vinníci ostávajú stále nepotrestaní, rodiny sú stále nekompletné a nevedia čo sa stalo s ich blízkymi. Touto vojnou nedošlo "len" k devastácií krajiny ako takej, k stratám na životoch či ekonomickej ujme. Stále živá ostáva obrovská diera v dušiach preživších, ktorí následkami vojny trpia doteraz...

Autor citlivo a zároveň autenticky, drsne a bez servítky popísal to, čo ťaží duše ľudí, ktorí vo vojne stratili svoje rodiny, domov, pokoj i identitu. Z knihy priam kričí beznádej, ale zároveň aj akési zmierenie. V tom vidím jej najväčšiu silu. V tom, ako poukazuje na krehkosť ľudského bytia a zároveň aj na tie najhoršie stránky ľudí. Ľudí, v ktorých skrsne myšlienka na ozbrojený konflikt a vraždenie.

Gro knihy sa zaoberá predovšetkým identifikáciou obetí a exhumáciou masových hrobov. Myslím, že každému je známa Srebrenica a to, čo sa v nej odohralo. Bosna bola jednou z prvých európskych krajín, kde sa v dôsledku nutnosti identifikácie obetí začali využívať metódy skúmania prostredníctvom porovnávania vzoriek DNA. Vo významenej miere sa na identifikácii obetí podieľala renomovaná poľská antropologička Ewa Klonowski.

Knihu som musela miestami na pár minút odložiť a doslova vstrebať jej obsah. Je totiž neuveriteľné, čo títo ľudia zažili a čo ešte stále zažívajú. Každý jeden príbeh je bolestivý, tragický a hlavne zbytočný. Zbytočný z hľadiska toho, že zbrane, násilie, konflikty a hádky nikdy nič nevyriešia. Prinesú len zlo, utrpenie a zanechajú neskutočnú prázdnotu.

Nebude teda prekvapením, keď túto publikáciu ohodnotím ako jednu z nalepších resp. najsilnejších, akú som kedy čítala. 10 z 10* je v tomto prípade málo. Je to síce zvláštne, no myslím, že každý pochopí, ak na záver vyslovím myšlienku, že bodaj by takýchto kníh bolo čo najmenej...