Mám rada príbehy, kde vládne melanchólia, lebo ma nepriamo tak trochu nútia zamyslieť sa nad sebou alebo nad tým, čo a kto ma obklopuje. Cez osudy hrdinov nazriem do hlbín ľudskej duše a častokrát narazím na veľmi smutné, temné i krásne ľudské súčasti, ktoré sú podstatou daného človeka, no ktoré možno nie sú očami až tak viditeľné. Dosť však bolo filozofických kecov, ktorým už aj sama prestávam rozumieť. Ešte koncom leta sa mi do rúk dostala jedna naozaj krásna kniha, pri ktorej mi každú chvíľu stískalo srdce. To jediné, čo nám zostane od Virginie Grimaldi.
Neviem, či to tak vidíte viacerí a nielen ja, no mám pocit, že táto doba nepraje spomaleniu, zamysleniu a že ľudí už natoľko gniavi zloba, stres, deadliny a predsudky či vlastné vnútorné boje, že nemajú silu, šancu alebo chuť sa zastaviť. A zamyslieť. Všetko musí byť hŕŕ, veselé, kĺzať po povrchu. A tento "trend" bádam čoraz viac už aj pri knihách. Už budem trápna a budem sa opakovať, ale nájsť knižku, ktorá váš síce emočne zomelie, no ukáže vám život so všetkými svojimi farbami je už ako hľadať ihlu v kope sena. Preto som sa potešila, že po dlhších suchotách pri spoločenských románoch vyšla práve táto kniha. Navyše - s jazvečíkom na obálke 😍
Tri osudy, tri zlomené duše, traja ľudia, no každý v inej fáze života. Theó - chlapec na prahu dospelosti, ktorého traumy z detstva prinútili skoro dospieť a vziať osud do vlastných rúk. No zároveň aj ľuďom neveriť, báť sa svojich snov a neustále pochybovať. Jediné, čo ho v danej chvíli napĺňa je jeho práca v malej pekárni. I tu však naráža na limity svojej sebadôvery. Na druhej strane je tridsaťtriročná Iris, ktorá uteká pred vlastným životom. Respektíve po tom, čo z neho ostalo a čo sa snaží stoj čo stoj znova pozliepať. Vie, čo nechce, ale zároveň ešte hľadá, čo by chcela. Dokáže po všetkej tej toxicite začať odznova?
A nakoniec... Je tu vdova Jeanne ako zástupca najstaršej generácie. Ani s ňou sa život nemaznal a po strate manžela znova hľadá radosť zo života a kotvu, ktorá by jej priniesla šťastie a prinavrátila chuť do života. Spočiatku nevinné nažívanie, nesmelé obchádzanie sa v jednom byte a skrývanie tajomstiev a bolesti sa však postupom času mení z krehkého "profi-vzťahu" na niečo oveľa krajšie a silnejšie. Priateľstvo.
Tento príbeh nie je tona nostalgie, smútku a sentimentu. Aj keď to asi na prvý pohľad tak vyzerá. Autorka nás prevedie procesom uzdravovania troch duší, ktorým život hodil polienka pod nohy. Aj keď sa schovávajú za maskou sily, tichosti či ignorácie, tak svoje srdcia neoklamú. Na príklade prekonávania generačných rozdielov autorka poukazuje na to, že každého z nás môže niečo trápiť a že vek je niekedy ozaj len číslo a že priateľstvo nelimituje vekový rozdiel. Pochopenie, rodinu či prístav môžeme nájsť aj v ľuďoch, ktorí nie sú našimi pokrvnými príbuznými alebo v takých, ktorí nie sú našimi rovesníkmi. Práve naopak. Mladší môže niečo naučiť staršieho a starší zas môže mladšiemu priniesť iný pohľad či skúsenosť.
Páčilo sa mi ako skrz malé gestá či pohľady sledujeme to, ako sa tento príbeh, no i jeho protagonisti vyvíjali. Najviac ma dojal príbeh Jeanne, ktorá bojovala so smútkom a aj s tým, že istá rutina jej prinesie pokoj a že takto svojho milovaného nesklame. Do života jej však vstúpi jedna neriadená strela, ktorá za typickou tínedžerskou ľahostajnosťou schováva krehkosť a túžbu po domove. A cez Iris vidí možno tak trochu aj samú seba a to po čom túžila, no nebolo jej dopriate. Nečakajte klišé. Tomu sa autorka chvalabohu vyhla. Stavila však na inú kartu - na empatiu a ľudskosť. A na konci... Tam váš už ratrak emócií úplne prevalcuje. Hoci veľmi nie som fanúšikom okatých náhod, tak k tomuto príbehu mi to pasovalo a bola som za to vďačná.
Ak túžite po niečom reálnom, niečom čo je popretkávané človečinou a čo vás prinúti zamyslieť sa a prefiltrovať si očné kanáliky, tak si tento príbeh zamilujete. Pre mňa je to asi jedna z najkrajších kníh, ktoré som za posledné roky čítala. Plusom bol aj taký ten francúzsky autorský kumšt, ktorý vás pohladí po duši. Aj napriek na prvé zdanie náročnejšiemu príbehu dodala autorka príbehu neuveriteľnú ľahkosť, ale aj jemný vtip a nadhľad. Každú kapitolu som si ako čitateľ vychutnala a trojicu protagonistov som si zamilovala.
Občas sa každý z nás v živote trošku stratí. No dôležité je nájsť znova ten správny smer.
Toto mi moje svedomie nevytkne. Najlepšie investované knižné euríky tohto roka 💔 Budem ju odporúčať ďalej.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Šup sem, čo máš na srdiečku - pochvala, kritika, doplnenie...<3 Len prosím nezabúdaj na slušnosť ;)